Čo čert nechcel..!

13. srpna 2012 v 12:28 | Dadushka |  My Diary
Nikdy netreba podceňovať silu osudu!
Deduško na obláčiku zrejme chcel, aby som ostala doma, učila sa slovenčinu, čítala Krsného Otca (mimochodom, nadšeným čiateľom vrelo odporúčam (aj keď to nie je slash ;D (hoci... so štipkou fantázie...))), a v nepodstatnom rade, písala! Tak priateľia, máme to oficiálne, osud si želá, aby som písala.

Inými slovami, zo stanovačky mám jedno veľké nič.



Na Nebrovú lúku pri dedine Červený Kameň som sa dostavila podľa plánu. Tábor, ktorý som mala v pláne je v skutočnosti taká dobrovoľnícka brigáda, organizujú ho ochráncovia prírody z tej lokality. Nachádzajú sa tam totiž chránené druhy motýlov a orchidei, treba teda okolité lúky pravidelne kosiť. My dobrovoľníci ochotne takto trávime týždeň prekladaním a sušením tejto lúčnej trávy (buriny). No a okrem toho sa máme fajne v prívetivej skupinke ľudí všetkých vekových kategórii (minulý rok bolo viac dospelých s deťmi, tento rok vyhrávali vysokoškoláci), trávime večery s gitarou pri táboráku, a vychutnávame si divočinu.

Nie som síce veľký enviromentalista ani biológ, hoci hlavu na vedu mám, nie je mojou vášňou tak, ako humanitné odbory, avšak moja dobrá kamarátka (priam spriaznená duša) je, podobne ako iný ľudia z našej školy, ktorý sa do tejto akcie zapájajú (včetne učiteľov), takže som bola znovu presvedčená na zúčastnení sa. A potom, všetci sme tam rozumní ľudia, takže zase taký outsider tam nie som, aj keď nemám poňatia, o čom to tí ľudia rozprávajú, keď sa začnú rozprávať do škole. Premiéru som na tejto akcii mala minulý rok.

Na miesto sme sa dotavili včera poobede a hodnú dobu strávili stavaním stanov, či už veľkým obytným, kuchynkovým, či latrínovým. Po práci sme sa s ostatnými zastáncami mojej vekovej kategórie rozhodli pre aktívny oddych- hádzaním si frisbee. Pokiaľ to neviete, frisbee medzi študentmi biológie a podobných vedeckých hláv veľmi letí. Neskôr to z nevinného hádzania do kruhu prerástlo do ultimate frisbee, čo je taká fribee verzia... ehm... hádzanej? Skrátka, dva tými sú proti sebe a ich cieľom je prehádzať i frisbee za súperovú čiaru.

Dokonca sme sa premiestnili na inú lúku, pretože tá na ktorej me boli dovtedy sa nám na ultimate zdala prihrboľatá. Viete, dosť sa pri tom beží, zráža, a úrazuje. Hahaha.
Nuž a tak sa stalo, že akurát keď šlo o váťazný bod som utekala chytiť frisbee a pravdaže, mala som hneď vedľa seba protihráčku, ktorá sa mi ho snažila vyraziť. A akurát v momente, kedy som som po ten frisbee letela mi protihráčka (inak moja kamrátka) v zápele hry vrazila z boku do pravého kolena. Teda, akurát v momente, kedy som na tom kolene mala váha.
Čiže áno, pocítila som v kolene podivné prasknutie, ako keby sa mi nejaká trubka uvoľnila, chytila fribee, zvolala "Mám ho (disk)! Avšak niečo mi luplo v kolene..." a neomylne letela k zemi. Ešte som prihrala spoluhráčke za čiarou, ale po mojom výkriku sa už hre nevenovala pozornosť.

Tak som si posedela a keďže ma nič nebolelo tak som sa s asistenciou odvážila postaviť. Aj som sa postavila, aj som na zranené koleno dala váhu a nič sa nedialo. Iba som sa ľahko triasla a zdalo sa mi, že mám koleno akési ohybnejšie. Jeden protihráč (vlastne jediný tvor nad 25 rokov, čo s nami hral), ktorý je aj veľký športovec presne videl, ako sa to stalo, že niečo podobné sa mu už stalo, že budúce tri dni asi veľmi nepobežím, lebo z to asi bude ztraumatizovaná väz. Tak som prikývla, sebavedome a vykročila. Kolienko mi ale z ničoho nič nahlásilo, že nemá nijakú oporu a ja som nepochybne letela k zemi.

Tak som bola odnesená do tábora, kde som sa ďalej pohybovala iba za pomoci ochotných živých barlí. Pravdepodobne hlavný dôvod, prečo sme to moje zranenie podcenili, bol fakt, že ma noha ozaj vôbec nebolela, len ma koleno skrátka neunieslo, keď som na neho našliapla.
Dali sme tomu 24 hodín a prežila som dosť nepohodlnú noc, pretože som musela spať na chrbte, čo ja teda dosť nerada, obzvláť keď spíte na zemi, a na druhý deň padlo rozhodnutie, že ideme do nemocnice. Teda ja, moja BF Ivka a jej mama.

Najskôr me šli do Ilavy (cca 20 min), kde nám ale povedali, že chirurgické (! Viete si predstaviť tú paniku!) úrazové oddelenie ani veľmi nemajú, a tak nás poslali do Trenčína (ďalších 30 minút). Nemocničný areál je tam dosť veľký, a hoci sme sa na prvý pokus omylom dostali do oddelenia väzenskej chirurgie, čo teda bolo na popukanie, keďže v Ilave sme prechadzali okolo jednej z najstráženejších väzníc na Slovensku a žartovali, že ma tam zavrú ;D. Druhý pokus už bol úspešný.

Absolvovala som aj RTG-čko a bola som zavretá do ambulancie. V Trenčíne je to fakultná nemocnica, čiže som vyfasovala dosť mladého doktora a ak mám pravdu povedať, dosť dobre vyzerajúceho. Jasné modré oči, krátke tmavé vlasy a strnisko, a k tomu taký pokojný hlas, no uznajte. Potom, čo som sa v tých modrých očiach rozplívala pri líčení toho, čo sa mi vlastne stalo mi však pán doktor pravé koleno ohol a odrazu som videla iba hviezdičky. Ďalšie dve minúty kedy mi s ním cvičil som pána doktora preklínala aj s jeho modrými očami. Prešlo ma to, až keď som sa z toľkej záťaže vydýchala a pán doktor mi vyvetľoval čo a ako.

Čiže áno, je z toho poranený väz, avšak keďže je to ešte takto čerstvo bolené nedá sa presne diagnostikovať, či iba natiahnutý, alebo aj natrhnutý. Utrhnutý avšak v každom prípade nie je, to by som mala koleno omnoho voľnejšie. A to by teda bolo treba aj operáciu, zašiť to. Treba to mať ale zafixované, aby som si ho ozaj náhodou neutrhla, a taktiež aby sa to zahojilo. Avšak, väzy ú neprekrvené a hoja dosť dlho, ujo doktor povedal, že to vyzerá tak na 4 (!) týždne s ortézou a ďalšie 2 s takou tou ponožkou na kolene, čo mi ho bude držať dohromady. Tak som si spomenula na experta z lúky, ktorý to tipoval na tri dni krívania a pomyslela, že je po mojom grand nástupe v prvý deň školkého roku, na ktorý som sa chystala v TAKÝCHTO opätkoch a takých kránych šatoch. Budem šťastná, keď na stužkovej nebudem krívať.

Keď som mu povedala, že som z Bratislavy, tak sa na mňa od toho počítača otočil a totálne nechápavo na mňa kukol. Vysvetlila som mu že nie, neletím do Trenčína z Bratislavy len aby som videla jeho modré oči (aj keď nehovorím, že by to nestálo za to), ale som tu na stanovačke. Tak mi povedal, že by som sa do konca týždňa mala hlásiť na kontrole niekde v Bratislave, pretože to teraz zo začiatku bude treba sledovať.

Nečakala som avšak setričku, ktorá sa tam objavila s barlami a to mi už bolo ozaj do smiechu. Vyfaovala som kompresný obväz a ortézu (to je taká tá modrá zdrátovaná vec na suchý zips). Ešte vtipnejší bol výraz na tvári Ivky a jej mamy, keď som vyšla do čakárne a oni túto moju výbavičku zbadali. Barle ozaj nikto nečakal.
Kým sme došli na parkovisko podarilo sa mi na barlách minimálne tri krát zabiť. Ivka sa nesmelým hlasom ozvala, že je asi veľmi detinská, ale ozaj by si tie barle chcela skúsiť. Nebola sama, bola to jedna zo základných otázok, ktoré sa ma ľudia pýtali, keď som došla do tábora.

Cetou domou som sa ozvala rodičom a oznámila im môj stav, totiž, nechcela som ich zbytočne plašiť, ak by mi ujo doktor povedal, že to do troch dní rozchodím (ako to bolo pôvodne aj v pláne) a otecko ihneď zahlásil, že o desať minút vyráža a ide po mňa.

Cestou späť do tábora bola kopec srandy, pretože Ivkyna mama a GPS-ko v ate sú uhlavný nepriateľia a stále sa hádali. Spomenula som im fešného doktora s modrými očami a dostalo sa mi ohromného smiechu z predných sedadiel (ja som polo-sedela-polo-ležala s vyvaľenou nohu v zadu). Totiž, Ivkyna mama, ktorá ma šla ako dospelý dozor do ambulancie vyprevadiť, vtedy v čakárni Ivke situáciu opísala ako: "Tak, Dáška je už tam za ružovým závesom s takým mladým doktorom", na čo jej Ivka odvetila, že keď z tej ambulancie vyjdem tak o tom doktorovi odo mňa ešte určite budú počuť...
Nie je to hrozné, ako ma moji priateľia poznajú??

Nič menej, bola som vyzdvihnutá otcom, ktorý na otočku prešiel dvojhodinovú cestu autom (no nemilujte ho), vyzdvihol ma a leteli sme domov. Niekto namietal, že som mohla ostať aspoň im robiť spoločnosť, avšak ja som argumentovala, že keď už mám barle a musím isť na kontrolu, tak to nie je žiadna sranda.
Doma som vyfasovala izbu na prízemí a chlebíčky s vajíčkovou nátierkou na privítanie. Nuž a teraz tu tak ležím a dumám nad tým, kedy sa budem môcť znovu bicyklovať a ako budem trénovať chodenie s barlami po schodoch, keď sa pri tom vždy zabíjam :-/

Inak ostávam mať pozitívneho ducha, hoci mi je po Nebrovej ľúto, som presvedčená, že inak by mi tam asi niekto do konca týždňa sekol kosou do členku, či by som sa zgúlala z konca a skončila horšie. A potom, ako som už spomenula, donútim sa takto venovať sa nehybným aktivitám :-)
 

1 člověk ohodnotil tento článek.

Komentáře

1 Extasy Extasy | Web | 13. srpna 2012 v 14:52 | Reagovat

Přeju brzké uzdravení Dadi. Je mi to moc líto, ale víš co... než se vdáš..:-D to mi říkávala máma vždycky:-D

Nový komentář

Přihlásit se
  Ještě nemáte vlastní web? Můžete si jej zdarma založit na Blog.cz.
 

Aktuální články

Reklama