00...(Why the hell mi nechce blog dovoliť publikovať článok, ktorý má v nadpise len čísla?)

15. srpna 2011 v 20:25 | Dadushka |  Deeper and Deeper
Mala to byť ť jedna veľká kapitola, ale blog tvrdí, že také dlhé články nebude zverejňovať, takže som vytvorila niečo, čo by sa dalo nazvať "prológ"
Nemám ani šajnu aké dlhé to bude... naozaj som predpokladala, že pôjde iba o 4-A4kovú záležitosť ;D


Nie je to vlastne smiešne?
Och samozrejme, že je to smiešne!
Čo tu vlastne robí? Uprostred chladnej októbrovej noci. Uprostred úplne neznámeho mesta...

Ono vlastne bolo dosť možné, že bolo už po polnoci, to len mesto naokolo tomu vôbec nenasvedčovalo. Pouličné osvetlenie spolu s tým farebným z neďalekých nočných klubov jasne osvetľovalo celú ulicu, bola plná hlasnej hudby a vravy pochádzajúcej práve z týchto podnikov. Bolo jasné, že nočný život v tejto časti mesta je teda poriadny.

Och áno, tá mestská časť.
Nie nie, nebola pochybná. Bola však medzi obyvateľmi mesta známa práve pre tie spomínané bary. A povedzme, že spomínaní obyvatelia mesta tú štvrť poznali hlavne pre zábavu v neskorých nočných hodinách, ktorú tam mnohí nachádzali.

Ulica ale bola až na zaparkované autá na jej krajoch pomerne prázdna. Možno to bolo z toho istého dôvodu, z ktorého tú noc klesala ortuť v teplomeroch. Možno to ale nebolo vzduchom, ktorý by sa sám od seba možno dal zniesť aj v dlhom rukáve a skôr to zapríčiňoval prudký, studený vietor, ktorý rozviroval jesenné lístie popadané z tých pár stromov, zasadených v snahe priniesť do betónovej džungle aspoň trochu prírody.

Adam vlastne nevedel, čo hľadá. Stál uprostred chodníku a zo spomínaného vetra, ktorý mu strapatil vlasy a nútil ho žmúrením chrániť si oči pred čiastočkami prachu, mu bolo trochu chladno. Stál pred tou budovou so žiarivým, svetlomodrý neónovým nápisom a nechcelo sa mu veriť, že ide naozaj urobiť to, čo sa chystá urobiť. Ale urobí to.

Na tomto svete bolo zopár vecí, ktoré boli v Adamovej hlave uložené v zakladači "Chcel by som vyskúšať". Dalo by sa povedať, že obsah tohto zakladača zážitkov, ktoré chcel Adam niekedy skúsiť zbieral už od detstva. Pochopiteľne sa teda rokmi záber týchto zážitkov menil. Mnohé z nich boli záležitosti, ktoré vlastne ani nemal ako dosiahnuť, no to mu nikdy nevadilo. Adam vedel, že v skutočnosti nie je nič nemožné.

A v zákutiach toho dvadsaťdeväť rokov zberaného zakladača, tam medzi jazdením na koni, navštíveniu veštiarne, ochutnaním slimákov, zahraním si vo filme a získaním platinovej platne bolo aj... dobre, bolo tam aj zaplatenie si za sex. Bola síce pravda, že by sa dalo povedať, že niečo také je v Adamovom prípade úplne zbytočné a pokiaľ má chuť na jednorazovú záležitosť, tak mu stačí si len skočiť do najbližšieho aspoň trochu homosexuálne ladeného klubu (niekedy ani to nebolo treba) a tam by sa už skôr či neskôr nejaký ten mladík objavil, avšak... išlo o ten pocit. Adrenalín.

Adrenalín? Bol to on?
To Adam nevedel, nevedel čo za pocit to je, práve preto tam práve stál a pozeral na nápis Die SündeSucht o ktorom význame v angličtine nemaj ani šajnu. Z nemčiny si pamätal iba zopár základných fráz, ktoré mu zabezpečovali aspoň cestu k najbližšej autobusovej zastávke alebo neskonanie od hladu. Niečo mu hovorilo, že konkrétne tento názov by aj tak v bežnej slovnej zásobe nenašiel.

Adam to jednoducho chcel skúsiť.
A mal taký veľmi neurčitý pocit, že pokiaľ to nevybaví teraz a tu, tak sa mu už podniknúť tento kúsok bez škandálu nepodarí.
Preto vošiel dnu.

---


Miestnosť bola plná vydýchaného vzduchu a miestami, hlavne medzi tancujúcimi ľuďmi, pyrotechnického dymu. Priestor to bol skutočne rozľahlý, zatiaľ čo predná časť sa niesla práve v tom diskotékovejšom duchu, s podsvietenou LED podlahou a divokým osvetlením nad hlavami, boky miestnosti boli lemované barmi s občerstvením a potom, ďalej, tam už boli pomerne veľké samostatné boxy, oddelené stenami vysokými asi meter päťdesiat, každý vybavený pohodlnými sedačkami a malou lampičkou, pre vytvorenie trochu intímnejšej atmosféry, no ešte stále na skok k tanečnému parketu.

Ešte ďalej sa nahádzali priestory, ktoré by sa dali nazvať administratívou. Potom tam bolo poschodie, rozdelené na časť, ktorou sa cez zábradlie dalo pozorovať ľudí pod sebou a potom... izby.

"Ale no tak Adam, nebuďte takýto," uškrnul sa majiteľ podniku a rozhodil rukami. Hudba bola v tých miestach, pri dlhom bare v tvare poloblúku s na bielo svietiacou doskou počuť celkom nahlas, preto rozprával hlasnejšie, než zvykne bývať bežný konverzačný tón.

Ak by ho Adam stretol za iných okolností a na inom mieste, tak by si o ňom možno pomyslel, že je riaditeľom napríklad stavebnej spoločnosti alebo tak nejako. Maj jasne po štyridsiatke a zdalo sa, že sa nachádza presne v štádiu, kedy telu prirodzene uberá na kondícii a spolu so stredným vekom začína aj rásť brucho. Trevis, ako sa majiteľ podniku predstavil, mal okrem hnedých na krátko ostrihaných vlasov aj širokú tvár s udržiavaným strniskom na ktorej sa vynímali ešte stále príťažlivé mužské rysy. V tú chvíľu však tvári dominovali vrásky, hlavne okolo očí. Krutá daň za to svetlo z baru, ktoré niektorých ľudí osvetľovalo nie veľmi lichotivým spôsobom.

A napriek tomu, ako srdečne a zapálene majiteľ pôsobil Adam ani len na chvíľu nezapochyboval o tom, že jeho nepriatelia a podriadený ho takéhoto zrejme ani nepoznajú. Avšak ak by Adam na ňom nevidel tú temnú stránku, tak by mu možno bol aj celkom sympatický.

Vlastne si ho vedel predstaviť ako pasáka. Charakterovo mu to zrejme sedelo veľmi dobre. Bolo vidieť, že je obchodník. To, o aký tovar sa jedná je v takých prípadoch nepodstatné.

"Nie sme len bordel," poukázal rukou na všetkých tých ľudí pred sebou. Gestikuloval celkom živo, aj výrazy na tvári sa mu menili ako na bežiacom páse, no Adam napriek tomu pochyboval o tom, že je gay. Mal jednoducho intenzívny prejav. "Sme veľmi dobre fungujúci podnik, ponúkajúci širokú škálu zábavy."

Adam sa nad týmto krátko zasmial. V skutočnosti nie len nad jeho slovami, ale aj na celkom zábavnom nemeckom prízvuku, s ktorým vyslovoval "širokú" ako "širokU" a "zábavy" ako "za-ba-vY" a vo všeobecnosti vôbec nemäkčil. Znel vlastne tak trochu ako rus, avšak s omnoho mäkšou angličtinou.

Na Trevisovej tvári sa rozhostil spokojný úsmev, zrejme pokladal ten na tvári zákazníka za jedno z dobrých znamení.

Adam len s tým úsmevom na tvári pokrútil hlavou, dávajúc tak najavo, že toto už ďalej nechce rozoberať.

"Takže, ako hovoríte, hocikoho z vašich v miestnosti?" uistil sa Adam, hasiac dopálenú cigaretu v neďalekom zapaľovači. Ostávali mu ešte dva týždne fajčiarstva, do konca mesiaca, potom plánoval prestať. Aj zbaviť sa nejakej závislosti bolo uložené v Adamovom zakladači zaujímavých prežitkov, fajčenie na to bol dokonalý kandidát.

"Muž, žena, dievča, chlapec, hocikoho. Teda, starších ako osemnásť rokov," žmurkol Trevis na Adama pokojne.

Adam sa od neho odvrátil a ledabalo preletel očami miestnosť. Potom švihol očami znovu na majiteľa.

"Mám vám dať vedieť?" spýtal sa.

"Ak sa dohodnete sami, tak to nebude je potrebné," pokrčil Trevis ramenami a odpil si zo širokého pohára zlatavú tekutinu. "Pokiaľ by bol nejaký problém, tak sa stačí ozvať hocakému zamestnancovi," potľapkal Adamovi priateľsky po ramene a postavil sa.

Adam prikývol a ľahko sa pousmial, bolo naozaj pozoruhodné, ako to tam fungovalo. Adamovi skutočne stačilo popýtať sa prvého barmana a už sedel na poháriku so samotným majiteľom podniku. Rozmýšľal, či takto vítajú každého, kto preukáže záujem o ich širšiu škálu zábavy.

"Veľa zábavy," poprial mu majiteľ, keď s úsmevom na tvári zdvihol pohár do výšky v charakteristickom náznaku prípitku.

Adam ho sledoval miznúť v dave s ľahkým úsmevom na tvári, ešte stále netušiac, čo si o tom celom má vlastne myslieť.

Nakoniec sa v skutočnosti z toho miesta veľmi nepohol. Sedel na barovej stoličke vo viac menej rohu, hral sa s pohárom BeTonu (ktorý v skutočnosti nemal veľmi rád ale dal si objednať to isté, čo majiteľ) a keďže mal odtiaľ naozaj veľmi dobrý výhľad na to, čo sa dialo ako na blízkej časti LED tanečného parketu, tak na celej strane toho baru, tak len sledoval okolie.

A bol vlastne prekvapený, že tu ako prostitútky pracujú aj ženy, napriek tomu, že všade kam sa pozrel tak videl samých gayov. Mohol sa to Trevisa za tú chvíľu, čo spolu sedeli opýtať, určite by mu to veľmi rád vysvetlil.

Adam si posunul pohár k perám a pred odpitím nahlas odfrkol. Určite by mu to rád vysvetlil. Hocičo čo by Adama uistilo, aby si nakoniec niekoho vybral. Za peniaze hocičo.

Keď si tam tak Adam sedel, vydupkávajúc si nohou rytmus tanečných pesničiek, ktoré sa striedali, mohol vidieť skupinky, no hlavne dvojice, ktoré sa pri bare časom striedali. Pomedzi očividných priateľov, ktorý sa len vyšli večer von zabaviť mohol sledovať aj ako mladíci postupne opantávajú svojich potenciálnych zákazníkov.

Sledoval tie scénky, sledoval ako sa opakujú a odrazu mu v hlave preletela myšlienka o tom, že to je predsa len celé nechutné a že sa na to vykašle a starého dobrého Trevisa ochudobní o jeho tak veľmi želaný zisk.
Neurobil to. Pretože ho zbadal.

Dá sa vôbec povedať, že mu na ňom ostali stáť oči od prvého okamihu, kedy ho zbadal, keď sa vlastne zjavil z ničoho nič a dá sa povedať odnikadiaľ? Zatiaľ čo sa len tak usádzal na barovej stoličke, alkohol v Adamových ústach proste úplne zmenil chuť.

Vzhľadom na to, že bar mal tvar polkruhu a Adam sedel až na samom kraji bolo niekoľko prázdnych miest medzi nimi úplné nič, mohol si tak úplne rovnako sadnúť rovno vedľa neho.

Adam bez dychu sledoval, ako si mladík pri sadaní na barovú sedačku vyčerpane prešiel rukou cez dlhé vlasy po plecia a nedbalo si ich urovnal. Oprel si o barovú dosku ruku hneď potom, čo sa usadil a hoci nebola ani najmenšia šanca, že by ho Adam cez hlasitú hudbu mohol počuť bol presvedčený, že si ten nádherný mladý muž vzdychol.

Barman v bielom tielku, ktoré v tom tmavom prostredí vedľa svietiaceho baru priam žiarilo známym UV efektom, novo prichádzajúceho hneď oslovil. Pravdaže v nemčine.

Adam preto vypol uši a zvýšil výkon očiam.

Presne tak ako jasne svietiaca doska barového pultu pôsobila nelichotivo na tvár majiteľa podniku len pred pár okamihmi, tak ešte viac zušľachťovala neznámeho, aj bez toho dosť majestátne, rysy.

Adam bez dychu sledoval ostro rezané lícne kosti, profil jeho pekne klenutého nosa a úzkych, pevne zovretých pier, ktoré sa viac podobali len na jemnú ružovú líniu. Vlasy mal naozaj až po plecia, pričom vrchné vlasy mal úplne svetlo blonďavú, zatiaľ čo tie spodné, ktoré mu takmer siahali na plecia postupne prechádzali cez tmavohnedú až k čiernej.

A potom tu bolo to svetlo z barovej dosky ožarujúce celú jeho tvár tak, že jeho alabastrová pokožka priam žiarila, rovnako ako žiarili jeho svetlé oči.

To na čo sa Adam pozeral... to snáď ani nemohol byť človek.

Napriek tomu, že Adam mohol na jeho profilu, do ktorému padali svetlé vlasy, oči donekonečna stáť padli mu trochu nižšie a nestihol ani poriadne zažmurkať nad čiernym korzetom s bielym lemovaním, ktorý mal muž na sebe, pretože zbadal náramok na jeho ľavom zápästí. Dve preplentené zrkadlové S postavené oproti sebe po dĺžke s akýmsi priesvitným vykresaným bielym kameňom v tvare slzy uprostred, na striebornej retiazke. Náramok, ktorý, ako mu Travis vysvetlil, znamená, že dotyčný pre podnik pracuje. Že zabezpečuje širšiu škálu zábavy.

Adamov pohľad v tej chvíli asi naozaj prerástol na zízanie, pretože.... nerozumel tomu. Nechápal ako je možné, že niečo... niekto tak nádherný sa v takomto prostredí vôbec mihne, nie to ešte, že by sa tak mohol živiť. Už len z toho čo Adam videl mal pocit, že človek pred ním má na oveľa viac, má teda na oveľa oveľa viac. A na takéto miesto v takom postavení... jednoducho nepatrí.

To, že Adam mohol počuť jeho objednávku len usvedčoval fakt, ako blízko vedľa seba sedia, hudba bola totiž ešte stále veľmi hlučná. A na slovo, ktoré barmanovi povedal Adam dokonca ani nepotreboval slovník, keďže existuje zopár tých univerzálnych slov, ktoré znejú v každom jazyku rovnako.

"Vodka," mávol mladík nedbalo rukou a tú istú dlaň si hneď na to pritlačil k čelu.

Potom Adam zbadal aj to druhé.
Zbadal vyčerpanie v jeho tvári. Zbadal prepadnuté líca. Napriek ostrému svetlu zdola zbadal aj tmavé kruhy pod očami. A potom oči, šedé oči pod ťažkými viečkami boli plné chladu a... bolesti.

Adam len sedel a zízal, široký pohár položený na perách v zaseknutom pohybe, uvažujúc nad tým, že asi začne veriť v lásku na prvý pohľad. Nič iné mu totiž v tej chvíli nezostávalo.
 

2 lidé ohodnotili tento článek.

Komentáře

1 Extasy Extasy | Web | 15. srpna 2011 v 21:08 | Reagovat

Já se zblázním Dadi, to je prostě nádherný!! Jak jsi Jacka popsala, kruci, nikdo to neumí jako ty. Se do něj zabouchnu ještě víc, tohle mi nemůžeš dělat:-D
Jsi skvělá, moc děkuju žes to začala psát, i když vím, jaký vztah k Jackovi máš. Já miluju Adommy, ale tohle je pro mě vrchol, oni dva a tys to pro mě udělala, píšeš o nich povídku, krásný dárek k narozeninám, o jakém se mi ani nesnilo! Love ya<3

2 Dadushka Dadushka | E-mail | Web | 15. srpna 2011 v 21:25 | Reagovat

[1]: Wau, je vlastne celkom zvláštne, že to hovoríš, lebo ja som sa zase takto znovu zamilovala do Adama... v budúcej časti. A to myslím úplne vážne.

A tak vieš, ja ako nemám k nemu negatvíny vzťah... len neutrálny. Však vieš :-)

Som stráááášne rada, že sa ti to pááááči :-D Je to totiž uplne mimo môj... no... neviem ako to povedať :D

3 Karin Karin | 15. srpna 2011 v 22:02 | Reagovat

Jacka milují,je to takové sluníčko.Krásně se to čte. :-P

4 Dadushka Dadushka | E-mail | Web | 17. srpna 2011 v 0:28 | Reagovat

[3]: no ja k Jackovi veľmi vzčah nemám :D ale prosím :-)
som rada, že sa páči :-)

5 Janik Janik | E-mail | Web | 16. listopadu 2011 v 2:28 | Reagovat

very good:-)

Nový komentář

Přihlásit se
  Ještě nemáte vlastní web? Můžete si jej zdarma založit na Blog.cz.
 

Aktuální články

Reklama