Ako som absolvovala Bratislavský dúhový PRIDE

7. června 2011 v 17:40 | Dadushka |  My Diary
Tento článok som začala písať ešte vo vlaku, na ceste domov a som rada, že som tých pár viet naškrabala, lebo som sa aspoň mala teraz čoho chytiť..

Začala by som tým, ako to začalo.
Že mne a môjmu dobrému kamarátovi poslala jedna naša dobrá kamarátka Ivka odkaz na dúhový pochod s otázkou "Ideme?"
On: "Ja sa nejako nechystam, lebo to predpokladam skonci tak ako minuly rok... druha vec je, ze by som si ten vikend mal opakovat dejepis na test "
Ja: "Hlásim sa! Asi ma tam niekto zbije ale nech! xD"

Tak sme teda šli.

Zostava bola ale do poslednej chvíle nejasná. Sobota je, ako sa zdá, dosť vyťaženým dňom v týždni. Nakoniec ale Ivka (dievčina, bez ktorej by som pravdepodobne normálne žiť nemohla (a nemohli by bez nej žiť ani tí, čo čítajú moje poviedky, keďže mi robí gramatickú korektúru)) ísť mohla.
Potom sa mi asi po štvrtok večer ozvala Diana (dievčina, ktorú poznám z Adamovho koncertu, s ktorou si fajne rozumieme a už sme sa pár krát stretli), že ide v sobotu do Bratislavy s otcom na Scorpions a mohli by sme sa stretnúť. Navrhla som jej aby sa pridala a ona nadšene súhlasila. Tak sme to nejako skĺbili
Keďže sa Pride krížil s narodeninovou grilovačkou môjho otca tak bola nakoniec nejasná aj moja účasť. Avšak, bola to už jeho tretia narodeninová oslava, ešte k tomu s jeho/rodinnými priateľmi, takže to zas taký veľký prúser nebol.

Ak mi malo byť ľúto, že som celý deň nestrávila umývaním riadu, natieraním jednohubiek a kukaním do blba, tak sa tak nestalo práve kvôli mojim rodičom. Tí totiž nesklamali a od rána sršali dobrou náladou a prívetivesťou, asi tak, ako ja teraz srším sarkazmom, čím ma donútili povedať si, že na nich kašlem, zobrať sa na vlak a odviezť sa bez jedinej výčitky v hlave na Bratislavský dúhový Pride.
Neťažili ma teda výčitky, ťažil ma strach.
Ten začal ešte večer pred tým, keď som si čítala organizačné pokyny:
  • "Nechoďte na akciu sám/sama. Dohodnite sa s viacerými priateľmi a zúčastnite sa Dúhového Pride-u spoločne"
  • "Ak idete podporiť Dúhový Pride sám/sama, informujte o tom aspoň jednu osobu (napr. kamaráta/ku) a povedzte mu/jej, že v prípade problémov ho/ju budete kontaktovať."
  • "Majte pri sebe občiansky preukaz, kartu poistenca a mobil. Tieto veci sa Vám môžu zísť, ak budete potrebovať pomoc polície alebo zdravotníkov."
  • "Prineste si so sebou plastovú fľašu čistej vody. Zíde sa Vám nielen na občerstvenie. Ak Vás fyzicky napadnú, vodou si môžete umyť rany. Ak Vás zasiahne slzný plyn, vodou si vypláchnite oči."
  • "Topánky s vysokými opätkami alebo otvorenú obuv (žabky) noste radšej inokedy. Obujte si pohodlné, najlepšie uzavreté topánky. Tenisky alebo sandále. Také, v ktorých môžete utekať."
Whoa.
Ešte aj teraz keď to čítam, tak mám zimomriavky na chrbte.
Nič menej, neodradilo nás to.

Strach ma ale sprevádzal celý deň.
Potom, čo som sa z týchto bezpečnostných pokynov vyspala a po hádke s rodičmi utiekla na vlak, sa úroveň strachu znížila. Zvýšila sa potom, keď som vystúpila z vlaku na Bratislavskej Hlavnej vlakovej stanici. Prechádzala som halou k električkovej zastávke a pred budovou sa mi pohľad stretol s asi 10-člennou bandou mladíkov odetých v čiernom s naozaj nakrátko vystrihanými vlasmi.
Pridala som do kroku.
Uf.

Strach pokračoval, keď som išla električkou mestom. Sedela som za dvomi mladými mužmi, ktorí sa, ako som, podľa veľavravných úsmevov a pohľadov ktoré si vymieňali, usúdila, tiež chystali na Pride, a ako sme za sebou sedeli v tej električke, tak sme sa synchronizovane obracali za každým policajným autom, za každým autobusom s ťažkoodencami, za každou hliadkou, okolo ktorej sme prešli. Ak by v tej električke sedel niekto ďalší, tak by sa mu to možno mohlo zdať komické. Nebolo to. Centrum Bratislavy bolo plné policajtov.

Nič menej, keď som sa zvítala s Didou (je z Prešova, takže sa tak často vídať nemôžee), tak sme sa pobrali na miesto činu. Nevie prečo, bola som skalopevne presvedčená, že akcia začína na Hodžovom, nie Hviezdoslavovom námestí. Takže sme sa zo Šafarikovho námestia peši trepali až na Hodžovo (a potom pravda späť). Tí, čo sa vyznajú v Bratislave si práve ťukajú na čelo.
Nič menej, keď sme tak prechádzali okolím Hviezdoslavovho námestia (je naozaj dlhé, pódium bolo úplne ďaleko a skryté pod stromami) presvedčené, že máme ísť na to Hodžovo, dostal sa nám pohľad na dva autobusy ťažkoodencov, záchranky, hasičov a áno, aj tú skupinu na krátko ostrihaných mladíkov. Zhodli sme sa na tom, že z toho nemáme veľmi dobrý pocit.

Potom, čo nás milí páni policajti hliadkujúci na Hodžovom námestí (hovorím že mesto bolo policajtmi priam presiaknuté) vyviedli z môjho omylu a poslali späť na Hviezdoslavove námestie, mali sme za sebou už asi hodinu premávaním sa po Bratislave. Nie, že by som sa v Bratislave nevyznala.
Čiže bolo krátko pred trištvrte na dve a mi sme znovu prišli na Hviezdoslavovo námestie. Prechádzali sme ale znovu uličkou od Hlavného námestie a čuduj sa svete, tí nakrátko ostrihaní mladíci tam stále postávali. Až na to, že ich tam bolo omnoho viac.
Nebudem tajiť, že so mala strach.
Diana na tom nevyzerala o nič lepšie.

Dosť automaticky a pochopiteľne som vtedy mala sto chutí chytiť ju za ruku a prejsť tou veľkou skupinou spoločne, no rýchlo som si to rozmyslela. Kto vie čo by si pomysleli, ak by sme sa tam pred nimi chytili za ruky a čo by sa stalo.
Nechali nás ale prejsť ako keby sa nechumelilo, teda, ak nepočítam vražedné pohľady, ktoré som na nás cítila. Keď sme sa konečne ocitli na Hviezdoslavovom námestí ukázal sa nám výhľad na vzdialené zátarasy.
Pozreli sme sa na seba s otázkou "Prichádzame zo správnej strany?"
Vtedy sme nevedeli, že Hviezdoslavovo námestie je takýmito zátarasami ohradené zo všetkých strán.
Neohrozene sme ale pokračovali ďalej a míňali ďalšie vyholené hlavy.

"Počula si čo povedali?" otočila sa na mňa odrazu Dida potom, čo sme minuli dvoch takýchto chlapíkov.
"Nie," odvetila som. Rozmýšľala som, ako sa k pódiu dočerta dostaneme (nebolo vidieť, že závory majú vchod (veľký asi pre jednu osobu))
""Pi*e.""
Neveriacky som na ňu pozrela. Potom sme sa na nich obe naraz otočili, ja stále neschopná veriť vlastným ušiam.
Asi nechápete, prečo z toho robím taký humbuk, ale to bolo asi prví krát v mojom krátkom živote, kedy na mňa niekto zaútočil. Takto zaútočil. Tí chalani nás vôbec nepoznali. Videli len, že mierime k základni Pridu.
"Koko*i," zamrmlala som, keď som sa znovu otočila čelom pred seba. Dida len pritakala.
No nič teda.

Prešli sme cez zábrany, ktoré teda, ako sme zistili, ten vchod mali a privítali nás takýmto nápisom:
.... čo je teda sila.

Neriešili sme to, pokračovali sme, dokým sme sa ocitli za pódio, následne prešli pred neho, vypočuli si dáky ten prejav a dáky ten koncert.

Neskôr sa teda dostavila aj Ivka, spolu so svojou sestrou a ešte jedným našim spolužiakom, ktorého nazveme pracovným menom (keďže nechce byť menovaný): povedzme Max. Max sa pochodu účastnil aj minulý rok, spolu s jedným našim bývalým spolužiakom (ktorý tento rok ísť nemohol (rodičia sú ortodoxní kresťania)). Podľa jeho vlastných slov sa spolu s ním držali za ruky a veselo mávali vlajkami. Och nie, obaja sú čistí heterosexuáli, majú vo zvyku robiť ale také veci len preto, aby nasrali neonacistov.
Samotný Max prišiel so slovami "Chcel so zmlátiť dákych nackov ale asi z toho nič nebude...", ktoré snáď hovoria za všetko.
No nemilujte ich.

Teda áno, boli príhovory. Sem-tam sa nechali trochu uniesť, ale tak, to beriem. Ja napríklad osobne nemám potrebu útočiť na tých na krátko ostrihaných mužov. Je mi ľúto, že majú na vec taký názor, že si nemyslia, že žiadna osoba na svete by nemala byť od niečoho dištancovaná alebo byť za niečo trestaná, ak nič neurobila. To je tá známe spravodlivosť, za ktorú tak bojujem.
Aj keď mi teda nepríde fér na nacistov útočiť (okej, toto znelo divne, ja viem), pretože predsa len, oni sú tam vonku pred zábranami, my tu chránený policajtami, bolo pár okamihov kedy som sa jednoducho musela zasmiať.
Raz za čas sa totiž na pódiu objavil jeden mladík z organizačnej skupiny, ktorý vždy prišiel s nejakým pokynom. Keď sme na Pride dorazili tak akurát hovoril o tom, že nám polícia odkazuje, že ak už musíme opustiť námestie, nech ideme pre istotu tými väčšími ulicami, nie drobnými. Pár krát sa ešte na pódiu objavil s tým, že by sme si pred odchodom zo seba pre istotu mali dať dole všetko dúhové.
Ďalšie "whoa".

Avšak, tohoto chlapíka spomínam preto, lebo vždy prišiel s nejakým vtipným pomenovaním, pre tie osoby, ktoré na nás vonku striehli. Najskôr to boli "ľudia, ktorí si zrejme myslia, že sa obliekať dá len do čiernej a hnedej" alebo, moje obľúbené, "tí páni v maškarných šatách, ktorí majú pocit, že druhá svetová vojna ešte neskončila".
Za toto dostáva chlapec desať bodov z desiatich.
Ďalšia z viet, ktorá na pódiu smerom k vyholeným hlavám padla, znela asi "You are the nationalists, not them!" a príde mi... pekná. Dovoľujem si povedať veľkolepá. Nuž, cítila som sa po nej lepšie. Vypustila ju z úst jedna veľmi známa aktívna bojovníčka za LGBT komunitu (snáď mi odpustí, že som jej meno nezachytila), tu vľavo na fotke.
Jej prejav bol veľmi energický, viete si to predstaviť, totálne nás vyburcovávala.
Červeno-ružovo vlasý chlapec jej robil prekladateľa a zdalo sa, že ten job sa k nemu dostal neplánovane a na poslednú chvíľu. Bol značne vtipný, no najlepšia bola tá vodná pištoľ, ktorú mal celú dobu v ruke. Prečo, to sa zrejme nikdy nedozvieme.

Čiže, boli sme svedkami dákych tých koncertov. Marcela Berkyho, na ktorého som bola celkom zvedavá, som sa nedočkala, ale tak aj to sa stáva. Zhliadli sme ale Živé Kvety čo je, ako som sa na mieste dozvedela, jedna z najznámejších alternatívnych hudobných skupín na Slovensku. Tak teda dobre.
Vtedy niekedy sme sa rozhodli znovu pozrieť sa k našim známym zátarasám, či sa tam niečo nezmenilo.
Zmenilo.
Pravdepodobne takto nejako vyzerá ticho pred búrkou. Búrka sa ale nekonala.

Ako som teda spomínala, policajtov bolo veľa. Teraz som čítala článok, kde uvádzali až 500 ľudí, čo je, vzhľadom na dav o veľkosti cca 1600 ľudí celkom... slušné. Áno, cítili sme sa bezpečne, tentoraz sme mali strach skôr z tých ťažkoodencov, čo je celkom ironické. Tak ale viete, premávali sa tam hore dole s obuškami v rukách, neskôr ešte s trojmetrovými vycerenými psami. Och nie, nechápte ma zle, tý psy boli úžasný, zbožňujem psov. Pravdaže, rozumiem, že to bolo potrebné pre našu bezpečnosť ale trochu ma to donútilo zamyslieť sa. Prečo? Prečo im na tom až tak záleží? Že by znovu tá politika?
Ja ti vám neviem, čo tými policajtmi sledovali, jednoducho ich bolo až podozrivo veľa. Pravda, nesťažujem sa.
Okrem iného muselo byť pánom ťažkoodencom nenormálne teplo pretože áno, počasie nám prialo a sliniečko svietilo celý deň. Až niekedy o šiestej, keď so sedela vo vlaku smerom domov, sa odrazu nenormálne rozpršalo. Ako poznamenal jeden účastník Pridu pri pochodovaní "Aj slnko je s nami!"
Och a nie, nedá mi to, musím sem poslať aj Ivkinu fľašu. Aj keď to s článkom veľa spoločného nemá. To čo v tom pláva je prosím pekne Materina dúška alebo čo. Neviem síce čo, ale keď ju vybrala, tak som na ňu ostala len vyjavene zízať. Totiž, s Ivkou sme najlepšie kamarátky kvázi už od tretej triedy a odvtedy som svedkov všetkých jej podobných výstrelkov, čo sa zdravého životného štýlu týka. Toto ma ale vážne dostalo.
Nedá mi nespomenúť: Ešte ten večer mi mama oznámila, že od teraz si do nášho džbánu s vodou budeme dávať listy mäty, ževraj je to dobré. *statila slová*


Mimo to, čo sa koncertov týka, vystupovala aj Aneta Langerová s ktorou sme sa aj scvakli.















Samotný pochod bol až o pol piatej. Dida sa nakoniec na neho rozhodla ostať, koncert jej totiž začínal o siedmej a nevedela, či to bude stíhať. Nakoniec sa odpojila chvíľu pred koncom, niekedy potom, čo sme prešli most. Max s Ivkynou sestrou sa ale odpojili niekedy pred mostom, nemali viac času.
Samotný pochod bol naozaj skvelý.
Och áno, mohlo to byť živšie, ľudia mohli byť viac ukričanejší, ale ja úprimne som bola presvedčená, že tam vôbec toľko ľudí bolo. Na chvíľu som dokonca pochybovala, že sa nachádzam v Bratislave, meste, v ktorom stačí mať červené vlasy a vybíjaný opasok alebo otvoriť učebnicu japončiny na to, aby sa za vami polka ulice otáčala.














Ale nie, znovu nebudem klamať a poviem, že keď sme začínali tak som mala srdce až v krku. Ale všetko dopadlo v poriadku, pod mostom nevybuchla žiadna bomba (to tá moja fantázia) a k žiadnm útokom nedošlo. Pravdaže som počula/čítala, že bolo zatknutých cez dvadsať aktivistov, ale kedy sa to stalo som vôbec nepostrehla. Popravde, takými vecali by som sa v tej chvíli ani nechcela zaťažovať. Jednoducho sme si všetci veselo pochodovali ďalej.













Spoločne s našou ochrankou, ktorá bola, ako som spomínala, skutočne ukážková.













Pocítila som silu davu ľudí, ktorý kráča za jednu vec. Dámy a páni. Je to skvelé. Nedokážem popísať pocit,, ktorý ma zachvátil pri každom príležitostnom a hlavne úplne sponntánom kričaní a tlieskaní. Pocit, že tam práve všetci spoločno robíme niečo neuveriteľne dobré.
(To sme boli prosím pekne takmer na konci)

Teda, pochodovali sme niečo cez hodinu, potom sme sa ocitli pri Starom Moste, kde ma organizátory dostali úplne do kolien. Čakali na nás autobusy. Špeciálne autobusy, ktoré zastavovali na Zochovej ulici, ale čo je podstatné, šli až na Hlavnú stanicu. Keď tak teraz nad tým rozmýšľam, tak to bolo veľmi múdre (to mi pravdaže napadlo aj vtedy). Nechápala som totiž, ako chcú zabezpečiť, že sa na nás nacisti nevrhnú hneď potom, ako sa pochod skončí. Nakoniec by to opatrenie asi ani nebolo potrebné, žiadny nacisti za mostom neboli, akurát tak zopár zvedavcov a cyklisti, ktorý trúbili do rytmu.
Spať ale k veci.
Mala som naozaj sto chutí tam niekoho vybozkávať. Takže som sa nemusela teperiť celým mestom a hľadať si spoj na stanicu, stačilo mi sadnúť do busu.


Tam som sa trošku dala do reči s jendou bandou (z čoho mali potom moji kamaráti neskôr ohromnú srandu, pretože pre mňa je veľmi typické dávať sa do reči s okoloidúcimi), kedy som sa pýtala, ako to bolo minulý rok a tak dajako podobne.
Zdalo sa im, že tento rok bolo trošku viac ľudí, no na druhej strane bolo omnoho menej nacistov. Minulý rok boli vraj v strane na proteste aj akési cirkevné spolky a mávali na nich obrazmi Ježiša. Vidíte, takéto zaujímavosti by som sa bez mojej schopnosti rozprávať sa s cudzincanmi nedozvedela.

Jediné, čo teraz ľutujem, bolo, že som môjho dobrého kamaráta neprinútila ísť s nami, pretože by mu niečo takéto veľmi pomohlo. A tým veľmi, myslím OBROVSKY. Naozaj, ak by som v tej chvíli bola neistý šetnásťročný gay tak si idem hlavu vykrútiť a nechať si oči vypadnúť a krk roztrhnúť. Naozaj by mu to pomohlo.
Viete totiž, "pride" znamená po anglicky "hrdosť".

Takže áno, mám za sebou skvelý, aj keď aj trochu strachuplný zážitok. Avšak už teraz ľutujem, že budúci rok som v USA a Bratislavský Pride si nezopakujem. Myslím, že už len to, že bol Bratislavský bolo samo o seba dosť dobré. Bratislava... kto by si to bol pomyslel?

Na záver už len toľko, že skvelý bol aj pocit, keď sa ma včera opýtala učiteľka na slovenčine či robím niečo preto, v čo verím. Áno, robím. Pravdaže viem, že sa nemôžem po jednom pride považovať za posledného bojovníka a aktivistku ale... myslím, že vo vlne tsunami sa počíta každá aj drobná kvapka ;)
 

1 člověk ohodnotil tento článek.

Komentáře

1 trinuska trinuska | Web | 7. června 2011 v 18:49 | Reagovat

Ja som pôvodne tiež chcela že pôjdem s vami, ale bohužial som musela ísť s otcom k babke. No nič, aspoň že ty si bola a užila si si to ;) A neboj sa, budúci rok sa Kormiho pokúsim presvečiť, aby išiel.
Btw s kým sa "Max" (to si teda iné meno vybrala xD) minulý rok takto veselo účastnil na Pride? :-D

2 Dadushka Dadushka | E-mail | Web | 7. června 2011 v 19:03 | Reagovat

škoda, že si nešla :-| ale tak nevadí, oraganizátori sľubujú, že bude aj budúci rok :-)
hehe ja viem :-D no také bloďaté to bolo ;)

3 Extasy Extasy | Web | 7. června 2011 v 19:07 | Reagovat

Přiznám se, že bych měla asi o dost větší strach se něčeho podobného zúčastnit. Jo, řeknu to na rovinu. V hospodě jsem schopná se s kámoši zhádat do krve kvůli svému přesvědčení, ale tohle bych asi nedala:-( Máš můj obdiv!!

4 Natsumi Natsumi | E-mail | Web | 8. června 2011 v 22:40 | Reagovat

no uf :D keď si mi prvýkrát dávala čítať tie body k bezpečnosti tak som si myslela, že si robia srandu? :D ale oni to bohužiaľ mysleli vážne a pri ich čítaní som mala normálne zimomriavky :D a v hlave mi znie otázka: to vážne sú takí ľudia, ktorých sa treba tak báť? :-|

a nemôžem z toho chlapíka na pódium :D mne sa páči najviac toto "ľudia, ktorí si zrejme myslia, že sa obliekať dá len do čiernej a hnedej" :D

Nový komentář

Přihlásit se
  Ještě nemáte vlastní web? Můžete si jej zdarma založit na Blog.cz.
 

Aktuální články

Reklama