Tell a stranger that they´re beautiful!

16. května 2011 v 11:57 | Dadushka |  My Thoughts

Naozaj, urobili ste to niekedy? Ocenili ste alebo pochválili úplne neznámu osobu? Alebo, povedali ste to aspoň niekomu vám blízkemu?
Znovu raz som si uvedomila, že je to omnoho dôležitejšie, než sa môže zdať.
Teda isto, nie každý potrebuje pozitívny ohlas z okolia (tak strašne ako ja), niektorých pochvala skôr dovedie do rozpakov, ale podľa mňa sa ňou nikdy nedá ublížiť.




Vždy som nejako chcela, aby som okoliu rozdávala dobrú náladu, aby sa ľudia okolo mňa cítili dobre lebo pravda, na svete je dosť sĺz aj bez toho a mnoho ľudí okolo mňa je príliš úžasných na to, aby sa trápilo.
Trvalo mi ale dlhšiu dobu zistiť, ako to spraviť a tiež uvedomiť si, že robiť niekoho šťastným automaticky neznamená, robiť to na úkor seba.
Zistila som, že často stačí len nahlas povedať, čo sa mi v hlave premáva, keď s tým človekom som. A odrazu sú mi často ľudia vďačný len za to, že nahlas poviem svoj úprimný názor na vec, ktorý je pravda pozitívny.
A keď pozitívny nie je? Uistím ho, že nie každý človek musí mať na vec rovnaký názor ako ja. Ak sa to teda netýka nápadu ako "Vytrhajme mu všetky chlpy na tele!", alebo tak podobne. Taktiež to dosť neplatí, keď robím s niekým na nejaký školský projekt alebo čosi také dajaké, vtedy požadujem 100% výkon.

Samozrejme, nedokáže to vyčariť úsmev na tvári každému (aj keď si myslím, že to, že jeho práca je ocenená počuje každý rád), ale ja osobne sa pohybujem medzi ľuďmi poväčšinou okolo môjho veku, ktorý sú stále sami sebou veľmi neistý. Teda, neistý tak, ako len deťúrence zmietané pubertou dokážu byť.

Nechcem ale aby to vyznelo tak, že tu na blog.cz reagujem a komentujem na každý článok (a povedzme, že aj poviedku), čo mi skríži cestu, ale minimálne reagujem na všetko, čo ma nejakým spôsobom zaujme. Lebo - podaktorí, čo máte blog a práve toto čítate so mnou asi budete súhlasiť, keď toto poviem - písanie článkov je ako volanie do ticha, z ktorého autor s maličkou dušičkou čaká na nejakú, aspoň malinkú odozvu. Pretože je to jediný spôsob ako môže zistiť, čo s čitateľmi jeho slová urobili, ako na ne reagovali.

Och jasné, čitateľovi to je často jedno, že mu v hlave z toho, čo práve prečítal vybuchujú ohňostroje. Teda nie, pravdaže mu to nie je jedno, ale príde mu to ako samozrejmosť, pretože pravda, on vie, že má v hlave ohňostroje a preto nemá nejakú potrebu zdelovať to ostatným.
Nuž, ja mám často chuť poukazovať na moje názory a vnútorné pocity (čím sa teda stávajú vonkajšími), preto mi vykričanie do sveta, že mám v hlave ohňostroje príde ako najsamozrejmejšia vec na svete.
Chápem, že to tak nie je u každého. Ani u mňa to tak nebolo.

Stačila ale jedna malá zmena v mojej osobnosti (teda že sa zo mňa stal ešte väčší extrovert a šialenec, ako som teraz) a dokázala som autora nejakého článku potešiť len tým, že som povedala (okej, tak napísala) nahlas (verejne), čo si myslím.
A ako hovorím, robiť ľudí šťastnými ma robí šťastnou.

Minule, keď som pozerala s mamou telku alebo niečo podobné, mi odrazu úplne z ničoho nič vybuchla, že je stále ako malé dieťa, stále potrebuje od druhých počúvať, že niečo urobila dobre, že stále potrebuje pochvalu. Som si celkom istá, že jej vtedajší výbuch sa týkal práce, ale odvtedy sa jej snažím pri každej možnej príležitosti povedať, ako veľmi oceňujem čo pre nás (ako pre rodinu) robí, aký bol obed úplne skvelý a som naozaj rada, že si ten sveter môžem požičať (okej, toto znelo hlúpo, ale vážne, nemáte ani predstavu, aké boje v domácnosti, kde majú tri ženy rovnakú veľkosť panujú bitky o oblečenie (ešte šťastie, že väčšina môjho oblečenia je alebo príliš čierna a vybíjaná, alebo príliš funky na to, aby to moja mam či sestra nosili ^^)) a čuduj sa svete, odrazu sa jej úsmev na tvári ukazoval omnoho častejšie.
Dosť ma to ohromilo, pretože ma to stálo minimum energie - naozaj som si ju len začala trochu viac všímať a povedať nahlas, čo si myslím - a to, ako sa to na nej odzrkadlilo bolo úžasné.
Ach pravda, sú veci, ktoré mi na svojej mame vadiť neprestanú, ale...

Nie je to vo svete tak? Všetko čo je dobré sa berie ako samozrejmosť a všetko čo je zlé sa hneď vykrikuje do sveta? Je to tak a je to dosť smutné.

Och alebo inak, keď sa stretnete s nejakým filmom alebo knihou, ktorá vás totálne nadchne, kiežby sa tak stalo, je to hrozné ale na také veci pri písaní a čítaní všetkého toho slashu nemám vôbec čas xD xD, poviete to niekomu, pošlete to ďalej?

Robíte to? Keď sa stretnete s niečím/niekým, čo/kto vás totálne nadchne, poviete to nahlas?

Ja som to napríklad veľmi dlho nevedela, nedokázala som to. Neviem prečo, možno to súvisí s tým, že som teraz dosť psychicky vyrovnaná (aj keď pravda, mám svoje dni) a tiež, pár rokov dozadu, kedy začala puberta (atď) a začala som samú seba vnímať ako osobu, tak som nemala dosť vysoké sebavedomie a vždy keď som videla, že je niečo dobré tak mi v hlave znela otázka "Prečo niečo také nedokážem ja vytvoriť? Prečo nie som taká ja?".
Dostala som sa cez to. Neviem či to prišlo vekom alebo čím, jednoducho som sa uvedomila a došlo mi, že každý je dobrý v niečom inom, každý to má inak. Došlo mi, že viem kto som a viem čo nie som, došlo mi, že aj ja mám kvality.

Totiž, som veľmi extrémny prípad čo sa tohto oceňovania týka a veľmi dlho som depkovala, pretože som mala pocit, že nie som v nič dobrá, nič čo robím nie je dobré a všetko je úplne na nič. Rovnako ako vtedy, ani teraz samú seba nedokážem pochváliť, naozaj to nejde, vôbec, vôbec, vôbec, vôbec to nefunguje. Teda moje šťastie a nešťastie záviselo len na tom, čo o mne povedia ostatný ľudia. No, popravde, to sa doteraz nezmenilo, len som zistila, že ak na seba poviem názor v tretej osobe, tak to funguje rovnako, ako keď mi to povie napríklad spolužiak. Tým dvom dievčatám a jednému chlapcovi, ktorí mi teraz sídlia v hlave a v prípade potreby ma potľapkajú po pleci som vďačná za veľa.

Asi to bolo vekom. Neviem. Nič menej, poznám sa už lepšie, a viem, čo na mňa platí ;-)
A teda, v mojom prípade vyhrávajú obe strany, keďže ja som šťastná keď robím ľudí šťastných (aj keď z malilinkej časti aj z malilinkého sebeckého dôvodu (bhahahahaha, teraz sa nad sebou naozaj smejem :D ale naozaj, neznie to úžasne? robiť niekoho šťastným zo sebeckého dôvodu? :D :D takých sebeckých ľudí by malo byť viac :D)), aj keď pravda, všetko z mierou.
Myslím si len, že ľudia, ktorý sú dobrý by mali vedieť, že sú dobrý.

Och a prečo s týmto celým vôbec začínam?
Neviem akým spôsobom som po strašnej dlhej dobe zablúdila na blog, vďaka ktorému som sa k slashu dostala. (Teda, nie som si presne istá konkrétne, tuším som sa dostala k slashu cez nejakú zahraničnú - anglickú stránku (vďaka ktorej teraz perfektne ovládam po anglicky celú anatómiu ľudského tela a všetky možné synonymá k slovám ako "vzdychať" a tak podobne :D :D)) , no bola to minimálne prvá slovenská(/česká) stránka, na ktorú som natrafila.

Ako hovorím, teraz som sa tam vrátila a... zamrzelo ma, že tej autorke som vtedy niekedy strašne dávno (nebolo to náhodou dva/tri roky dozadu? Asi áno... kokso, normálne sa bojím, ako prežijem tridsiatku, lebo vážne, už teraz sa mi všetko z časového odvetvia mieša dohromady) nepovedala, ako nenormálne ma všetky jej poviedky dostávali, ako som sa pri nich smiala a plakala, aké ohňostroje mi v hlave vybuchovali (neviete si predstaviť... jedenásťročné (hej! Vždy som bola vyspelá! V jedenástich mi tipovali trinásť!) decko, ktoré prvý krát číta slash?? Seriously????.... to mi ale matematicky (mám 15) s tými dvomi/troma rokmi nesedí, že? Prepáčte, naozaj neviem, kedy to bolo...)ako som si vlastne vďaka nej slash zamilovala.

Teraz ma to skutočne mrzí, lebo si naozaj všetky tie slová zaslúžila. Och možno som si to uvedomila až teraz, keď som na ten blog došla s odstupom času, predsa len už trochu rozumnejším mozgom v hlave a uvedomila si, že aj ona je vlastne len človek z mäsa a kostí, ktorý tiež môže byť niekedy neistý o tom čo napíše a koho každá reakcia poteší.

Chcela by som tým tiež povedať, ako veľmi by som chcela povzbudiť každú jednu osobu z tejto úžasnej (často veľmi zvrhlej ale o to lepšej) komunity, ktorá tu vznikla. Nehovorím teraz len o slashi, myslím tým všetkých, čo píšu príbehy.
Pretože naozaj, to čo píšete je úžasné, či už na to ľudia reagujú alebo nie, lebo do toho dávate kúsok seba. Veci ako slovná zásoba či gramatické drobnosti (s ktorými mám stále problém aj ja (*"Drobnosti? Dagmar, nazvala si práve svoje gramatické a chyby drobnosťami?" ozvala sa Ivka, ktorá mi moje gramatické chyby opravuje a nahnevane vypochodovala z izby*), to všetko sa časom spraví a keď nie, tak to berte tak, že nie každý sa narodil na to, aby bol spisovateľom.

Uzavrela by so to teda týmto (a dve dievčatá s jedným chlapcom v mojej hlave tomuto môjmu výroku tlieskajú):
Ak to dokážete bez fyzickej ujmy a ak vám na nich aspoň trochu záleží, skúste povedať ľuďom okolo seba, že ich oceňujete aj bez toho, aby sa blížil koniec sveta. Možno sa aspoň jeden z nich usmeje, a svet bude zase trošku svetlejší.

P.S: Ďakujem ti Lilly Evenová
 

1 člověk ohodnotil tento článek.

Komentáře

1 Alex Alex | Web | 16. května 2011 v 12:26 | Reagovat

Obdivuju to, že máš sílu všechno brát takhle a že ráda děláš lidi kolem šťastnými, protože já na to sílu nemám. Když sama nemám náladu, nedokážu něco nebo někoho pochválit. Zachraňuju to ale tím, že jsem prostě upřímná, vždycky je to to, na čem mi záleží. Je dobré pochválit i "nepřítele." Myslím tím někoho, s kým třeba nemám zrovna nejlepší vztahy.
A ano, já do psaní dávám všechno, i když píšu jen kraťoučký příběh Adommy. Psaní je to, co bych chtěla dělat a proto jsem ráda, že moje povídky lidi čtou, i když je jich "jen" 6, prostě jsem šťastná. Líbí se jim to a pokaždé mi to udělá radost :)
A máš pravdu.. mohla bych se pokusit dělat lidi šťastnějšími, pokud to půjde, proč ne? Začnu tebou :) .. Máš inspirující články, ze kterých se lidi prostě poučí, i kdyby nechtěli. Jsi jedna z lidí, na které si během dne vzpomenu, na její povídky, články, protože tvoje slova mě nenechají v klidu :))

2 Natsumi Natsumi | E-mail | Web | 16. května 2011 v 15:22 | Reagovat

veľmi pekný a zaujímavý článok ;) páči sa mi ako to berieš a že sa na to dívaš takto...uvedomila som si, že by som sa mohla aj ja viac snažiť robiť ľudí okolo seba šťastnejších :) napr. ako si písala o tej mame *sľubuje, že dnes ju za niečo pochváli* :)

a zrejme sa vrátim aj ja k nejakým starším stránkam s poviedkami, ktoré som čítala ešte veľmi dávno :D keď som ešte nemala blog...a zanechám tam koment ;-) oni si to zaslúžia...

a zaujali ma dve dievčatá a chlapec v hlave :D zaujímavé 8-)

3 Nicky Nicky | Web | 16. května 2011 v 15:30 | Reagovat

Páni, přečetla jsem to jedním dechem. Nechápu jak to děláš, ale tvoje články jsou pro mě tak inspirující a ještě dlouhou dobu, co je přečtu, tak přemýšlím nad tím tématem. To já bych nedokázala dělat každýmu radost. Můj problém je asi ten, že vždycky řeknu to, co si myslím ikdyž to mnohdy nebývá pěkné. Díky týhle vlastnosti jsem si znepřátelila spoustu lidí a pak už jde těžko si je získávat zpátky. Vždyť já ani nevím, jak jsem k týhle vlastnosti přišla. Pamatuju si, jak asi před rokem jsem se bála vyjádřit svůj názor, protože jsem si myslela, že by se lidi kvůli tomu se mnou přestali bavit a takový další kraviny. Nechápu to, teď mi je úplně jedno co si lidi myslí, za svými názory si budu prostě stát a jsem na své sebevědomí pyšná...
Samozřejmě, když se mi něco líbí, nemám problém to člověku pochválit. Naopak, vždycky mě potom hřeje u srdíčka, když se ta osoba začně usmívat a je ke mě milá. No jo, vždyť já to vlastně dělám jen kvůlu sobě, jsem ráda, když jsou ke mě lidi milí :D

4 ♥Claire♥Lambert♥ ♥Claire♥Lambert♥ | Web | 16. května 2011 v 16:15 | Reagovat

No já jaksi nemám na to jim to říct asi odvahu...Já byla už od dětsví docela zamlklá, tak jsem si už zvykla, že mě většina lidí jen tak přechází a někteří si mě ani nevšimnou. Mě připadá, že si mě skoro nikdo nevšímá do chvíle, kdy udělám nějakou chybu...Třeba dostanu 1 a 2 (bože, zase sem pletu školu :D) a máma si všimne jenom tý dvojky a vyptává se za co jsem jí dostala. Ale když dostanu třeba...nevim... tři 1 tak se tím ani nezabývá, podepíše žákovskou a nazdar :D Takže já jsem ani moc  zvyklá na někoho se otevírat, protože u mojí osoby by si asi dotyčný myslel, že jsem se nějak zbláznila nebo či co :D

5 ♥Claire♥Lambert♥ ♥Claire♥Lambert♥ | Web | 16. května 2011 v 16:37 | Reagovat

No, tak mě se když někdo nosí rovnátka docelá líbí :-) Aspoň pak nemá křivý zuby :D
Já nosila cca 2 roky (asi nějak tak myslím..už nevím :D) sundavací rovnátky, který se prý maj nosit na noc. Ale mě pak po tom strašně bolela drž...eeehm pusa :D Já nemohla pak skoro vůbec kousat, tak jsem si je brala přes den :D

6 ♥Claire♥Lambert♥ ♥Claire♥Lambert♥ | Web | 16. května 2011 v 16:40 | Reagovat

Já tomu taky moc nefandím, ale aspoň máme aktuální fotky Adama :D Ale já kdybych byla jím a někam bych si jenom tak vyšla a někdo by mě ještě fotil (a zvlášť poránu, to vypadám jak...no hrozně :D) tak já bych se asi neovládla a ten jeho "milovanej fotoaparát" bych vzala a celej bych ho rozšlapala :D

7 Glammy.nka Glammy.nka | Web | 16. května 2011 v 18:13 | Reagovat

niesi...ja som to pochopila až na druhýkrát :D a ja po anglicky teda neviem vôbec...a ešte k tomu ten britský prízvuk..to bol hootvý zabijak pre mňa :D my sa síce učíme v škole britskú...ale bližšia mi je americká :D
ano je to zvláštny film, a možno práve preto sa mi tka páči :D To že si Adama videla naživo ti fakt závidím, tiež som mala ísť na koncert do viedne, no ale moji milovaní rodičia mi to nedovolili :D presne! tiež to nieje niečo čo zrovna počúvam...ale tento soundtrack..počúvam momentálne dosť často :D inak nechcela by si sprietliť, alebo také niečo? :D

8 Glammy.nka Glammy.nka | Web | 16. května 2011 v 18:24 | Reagovat

a k článku..maximálne s tebou súhlasím :) akoby si hovorila z duše, ibaže u mňa je problém ten že ja svoje emócie nevyjadrujem navonok, málokto vie ako sa naozaj cítim, a čo ma mrzí najvaic že neprejavujem lásku...a to hlavne k rodičom...ja chcem aby vedeli že ich mám rada, ale ja to proste nedokážem vyjadriť...:) a tak ej to u všetkého:) proste s mylsím že som príliš uzavretá, viem že to nieje dobré, ale neviem ako to mám zmeniť:)

9 Extasy Extasy | Web | 16. května 2011 v 20:47 | Reagovat

Krásný článek a ještě neuvěřitelně pravdivý!! Když vezmu konkrétně psaní příběhů, není silnější motor pro spisovatele než jakýkoliv koment od čtenáře a když vezmu život jako takový, není silnější motor pro člověka než upřímný úsměv, který mu někdo věnuje. Ani při tom možná nemusí nic říct. Pro mě to tedy motor je, snažím se ho předávat dál, pak vůbec nevadí, když se jeden z deseti lidí zamračí...:-)

10 Dadushka Dadushka | E-mail | Web | 17. května 2011 v 13:03 | Reagovat

[1]:U mňa konkrétne to ale nie je o sile. Ja taká skrátka som, nie každý na tom musí byť rovnako. Ja keď mám zlú náladu tak vôbec nekomunikujem so svetom, takže u mňa s týmto problém nie je. Nemyslím, že mám nejakých nepriateľov, takže ani neviem, či by som ich bola schopná pochváliť :D :D ale myslím, že nie :-D ^^
Na písaniu je úžasné to, že to môžeš mať ako hobby celý život, je však otázne, či sa na tom dá aj rozumne uživiť, obzvlášť na Slovensku/Česku. Ja by som napríklad v budúcnosti veľmi rada vydala normálne nejakú knihu, ale len popri nejakom už mne hlavnom zamestnaní. No uvidíme :-)
Ja som si ale veľmi dlhú dobu písala poviedky len pre seba, aby som si mala kam vybiť predstavivosť a hlavu. Popravde, veľa sa toho nezmenilo, to čo je na tomto blogu je len zlomok toho, čo všetko som napísala ale pravda, všetko ostatné čo som kedy napísala nemá hlavu a pätu a nie je to ani ukončené :D Keď už to ale hodím na blog, tak očakávam nejakú odozvu alebo reakciu, aspoň od  tých 6 ľudí :-)
Och, toto síce nebol zámer, ale ďakujem veľmi pekne :-) fajn vedieť, že moje myšlienky niekoho zaujmú :-)

[2]:Jj, takým ľuďom vďačím za veľa :D tých troch ti vysvetlím jedného večera na skype, ale asi tomu aj tak nepochopíš :D

[3]:Och tak to som rada, pretože nad takýmito článkami trávim celkom tiež celkom dlhú dobu, vytriediť si myšlienky a je skvelé vedieť, že to robí takú odozvu :-) Och ja ale nehovorím, že nie som úprimná! A tiež nehovorím, že sa na mňa tiež sem-tam nikto nenaštve! Ale tak, to je ich problém, že sa štvú, ja len prejavujem svoj názor a máme tu demokraciu dočerta :-P
Avšak rešpektujem, že niektoré veci sa „nehovoria nahlas“, nerada ľuďom okolo seba ubližujem ale niekedy... čo je moc to je moc :-D

[4]:Hmmm, je to na tebe, ak si viac uzatvorená a nie je ti prirodzené hovoriť svoj názor nahlas, tak ťa pravdaže do ničoho nenútim.  
No jo, to je presne to, že strašne veľa ľudí upozorňuje len na to zlé a nie na to dobré. Ja s týmto osobne nemám skúsenosti (moji rodičia sú úžasný) ale niektorý moji spolužiaci-jednotkári sa niekedy sťažujú na to, že trojka ich mladšieho súrodenca je v rodine viac oslavovaná, ako jeho jednotka. Chápeš, na dobré sa ľahko zvyká a každý to už berie ako samozrejmosť. A je v pohode, že riešiš školu, veď to je pre našu vekov skupinu jediná oficiálna robota :D Och a ver tomu, že by som si o tebe nemyslela, že si sa zbláznila :D keby si vedela čo sa v mojej hlave deje :-D A kebyže aj, čo je zlé na tom, byť blázon? :-)

[8]:vieš no, to je veľmi rôzne, niektorý ľudia nepotrebujú/nevedia svoje pocity povedať/vyjadriť nahlas. Nevieš ako to zmeniť? Skús sa obklopiť ľuďmi, ktorých máš rada a ktorý majú radi teba, tam by malo ísť najľahšie nejako sa vyjadrovať :-) veď to nie je také ťažké, keď budeš šťastná tak sa usmeješ, keď sa ti niečo nebude páčiť tak sa zamračíš a hotovo :D myslím, že tvoji rodičia to, že ich máš rada vedia aj bez teba :-) ak ale veľmi chceš, tak im skús niekedy s niečím pomôcť alebo s nimi dobrovoľne stráviť čas (ja napríklad budem dneska tri hodiny sedieť v škole, aby som šla s otcom domov *pretáča oči*), myslím, že to by malo celkom stačiť :-)

[9]: ďakujem moc :-) No jó, tie komentáre :D je to furt len o nich :D je to ale tiež svojím spôsobom také ocenenie práce druhého :-)

A tak všeobecne by som chcela povedať: Chcela som týmto celým povedať, že je dobré povedať úprimnú chválu nahlas, nie len pre seba v hlave, pretože to človeku neublíži, a okolie poteší. Ja mám vo zvyku vidieť na všetkom niečo dobré (avšak som aj strašný pesimista, čo sa mojej osoby týka), preto takých vecí mám v hlave veľa  a prišla mi škoda, nepovedať ich nahlas. A zistila som, že to ostatným ľuďom dosť pomáha, tak prečo sa s tým nezdeliť :-)

Nový komentář

Přihlásit se
  Ještě nemáte vlastní web? Můžete si jej zdarma založit na Blog.cz.
 

Aktuální články

Reklama