Záver (pokračovanie)

14. dubna 2011 v 16:54 | Dadushka |  Bezmenná
Tak teda!
Konečne som sa odhodlala dopísať tú Bezmennú a čuduj sa svete, síce som pred týždňom ešte stále nevedela ako ďalej, včera/dnes to zo mňa vyslovene vypadlo.

Treba ale najskôr vedieť dve veci:

-Hovorila som, že ešte bude táto jedna kapitola už bude posledná. Lenže akosi som zisitla, že by sa mi to aj tak nezmestilo do jedného príspevku a tak či tak by som to musela rozdelovať... a už som tú druhú časť, ktorá je (ako po prečítaní tejto kapitoly isto pochopíte) nemala veľmi energiu prepisovať, keďže je tak trochu trochu komplikovanejšia... Čiže áno, bude ešte jedna kapitolečka a potom ešte spomínaný epilóg ;)
Kostra budúcej kapitoly už napísaná je, ešte to treba nejako rozvinúť... a hlboko dúfam, že to zatra dopíšem.
Mimo to, aj epilóg už mám viac-menej domyslený. Chcela by som to dopísať cez víkend... no uvidíme.

-Gramatické a logické chyby nie sú opravené! Je mi ľúto, ale kamáratka, čo mi to opravuje dnes nemá čas a ja som to už naozaj chcela poslať! Takže si to odporúčam znovu prečítať niekedy zajtra poobede, naozaj :D



Tommy nevedel, ako dlho tam sedeli, ale úprimne, bolo mu to jedno. Na jednej strane sa konečne cítil neuveriteľne ľahko, teraz, keď už bolo všetko vonku. No na tej druhej ho zamrzelo, keď si uvedomil, že Adam naozaj potichu plače a aj si pomyslel, že by ho skutočne mal nejako utešiť, avšak v tomto Tommy naozaj nebol dobrý a obával sa, že by situáciu ešte zhoršil.
Keď sa však Adam stiahol, tak Tommy poriadne spanikáril, v hlave mu zúfalo zaznelo, že sa asi mal o niečo pokúsiť, niečo mu povedať ale... za ten svet mu nenapadalo, čo by mohol povedať. Potom však Adam vstal.

"Hej... č-čo kam ideš?" chcel vedieť Tommy hneď.
"Rozmýšľať," odvetil Adam jednoducho, keď si zdvihol zo zeme bundu a natiahol ju na seba.
"Čo?" pýtal sa Tommy trochu zmätene, ignorujúc zimomriavky, ktoré ho pochytili, keď spomínal, pri akej príležitosti tá Adamova bunda skončila na zemi. Potom si však spočítal dve a dve a tiež sa prudko vytiahol na nohy. "Nie, Adam, dočerta, nie, neopováž sa ísť rozmýšľať!" zasiahol hneď, ovládajúc mieru hystérie vo svojom hlase.
"Myslím to vážne," pozrel na Tommyho Adam tak trochu stroho.
Tommy nelenil a prekĺzol miestnosťou k dverám.
"Adam," prehovoril Tommy, keď mu vlastným telom zatarasil dvere, "ak teraz pôjdeš za ním, tak-" naliehavo uvažoval, čo by mu tak urobil, " -tak ťa nepustím," vyjadril sa trochu zúfalo.
"Neboj sa, nepôjdem za ním," prehovoril Adam, zrejme si myslel že ho tým ubezpečí, a prešiel von na chodbu okolo Tommyho, ako keby tam ani nebol stál.
"Adam!" zavolal za ním Tommy neveriac, že naozaj odchádza.

Adam sa však neobzrel ani nič podobné, len mu krátko zakýval ponad plece a začal zbehávať schody, ako mal vo zvyku - nebabral sa s výťahom.
Tommy len pevne zatvoril oči, z ktorých proti jeho vôli začali pomaly tiecť slzy, a bezradne sa oprel o rám otvorených dverí prázdneho bytu.

***

Vonku ešte stále bola tma, jediný rozdiel však bol v tom, že Tommymu na chvíľu niekto ako keby zapol zvuk, keďže úplne zabudol na to, že po celú tu dobu hral ten hlúpy televízor. Ako náhle si to uvedomil, tak dostal sto chutí ho umlčať vyhadzovom z okna ale obmedzil sa len na vypnutie diaľkovým ovládačom. Tommyho uši totiž nemali čas vnímať tú sprostú bedňu, celá Tommyho existencia bola príliš zamestnávaná stavom, v ktorom sa práve nachádzal. Premával sa po miestnosti, ako hladný tiger v klietke, až na to, že jedlo bola tá posledná vec, na ktorú by v tej chvíli mohol myslieť.
Zastal uprostred miestnosti, zložil si tvár do dlaní, a tak ostal stáť nejakú chvíľu.
Určite šiel za Saulim.
Dočerta.
A nechal ma tu, aby som sa zbláznil.

Pokrútil hlavou, jednu ruku nechal skĺznuť a druhou si plynule prešiel cez vlasy, zatiaľ čo oči mu padli na telefón. Tú možnosť ale zavrhol. Bol si istý, že by mu Adam nezdvihol. Ak by totiž nebol so Saulim, tak bolo dosť možné, že sa práve niekomu vyplakáva na pleci. Tommy pozrel na hodiny. Zarazil sa.
Bolo možné, že Adam odišiel len pred hodinou?

V tom momente začul buchot na dverách, čo ho donútilo si hlasno zajaknúť. Nevedel, či bol pripravený na to, čo sa stane, alebo nestane. Chvíľu sa ešte slabo upokojoval, potom, skôr než sa sám stihol zorientovať, bol rovno pred nimi a otváral ich.
Jeho srdce vtedy zažívalo slabý infarkt, ktorý vyvrcholil v tom, že v nich nestál Adam ale Mike s Daveom.

Tommy stihol ledva rozhorčene a dosť nahnevane za"tss"kať a odvrátiť sa, dnu sa už vrútil značne bledý a potácajúci sa Mike, mieriaci do kúpeľne.
David ostal nejako podivne balansovať na prahu dverí, čo však bolo Tommymu maximálne ukradnuté, preto začal znovu krúžiť po byte.

"V pohode?" opýtal sa ho Dave, keď sa vpotácal dnu a zavrel za sebou dvere, ktorý svojou otázkou pôsobil trochu komicky, keďže on sám v pohode určite nebol. Nepokoj, ktorý na Tommym zbadal ho asi dostatočne zaujal.
"Hej," odvetil Tommy neurčito.
Dave pochopil, že Tommy v pohode určite nie je, no vo svojom stave pochopil aj to, že viac z Tommyho nedostane a tiež utekal na záchod.

***

Nasledujúcich pár dní patrilo bez preháňania medzi tie najničivejšie v Tommyho živote.
Snažil sa orientovať na hudbu, snažil sa sústreďovať na to, čo hrá, snažil sa byť duchom prítomný, keď hral na koncertoch s Montem ale... akosi to nešlo.
Najhoršie na tom celom bolo, že keď už konečne prekonal to počiatočné rozrušenie, následný hnev, dostal sa do takého podivného pasívneho stavu, v ktorom, ako sa zdalo, mal ostať dovtedy, dokým sa Adam nevráti, už rozhodnutý, ako ďalej.

Vedel, že je zbytočné snažiť sa ho nejako kontaktovať. Vedel to aj bez Monteho začudovanej otázky, čo mu preboha urobil, že o ňom nechce ani vidieť ani počuť.
Čo však Tommy neočakával a čo mu celkom zobralo vietor z plachiet, bolo, že keď sa týždeň na to, ako Adama naposledy videl, vracal domov, zbadal pred dverami svojho bytu opierajúceho sa Sauliho.

Jedna jeho polovica jeho ja okamžite vyvesila červenú vlajočku a začala usilovne uvažovať, prečo tu, dočerta, je, čo tu chce, či mu neprišiel niečo odkázať od Adama, či mu nejde vrátiť ten úder, či ho nejde zavraždiť, a mnoho ďalších absurdných scenárov, ktoré sa mu vtedy zdali byť úplne reálne.
Tá druhá sa len spokojne pousmiala nad Sauliho roztrhnutou perou a hrdo sa pochválila za dobre urobenú prácu.

Tommy ostal stáť uprostred chodby s vytiahnutým obočím a kľúčmi od auta v ruke.
"Pomôžem ti nejako?" opýtal sa ho, ešte stále trochu zaskočene, že ho tu vidí.
"Kde je Adam?" odpovedal Sauli hneď otázkou, znejúc celkom nehnevane.
"Čože?" Tommyho obočie sa zdvihlo ešte vyššie, no ostával stále rovnako stuhnutý prekvapením. Potom sa trošku rozhýbal a začal po vreckách nohavíc hľadať kľúče od bytu. "Nie je s tebou?"
"To by som tu asi nebol, nemyslíš?"
"No," uznal Tommy, "niečo na tom bude."

Ďalej mu už nevenoval pozornosť, prešiel k dverám a začal preberať zväzok kľúčov.
"Čo si s ním urobil?" začul za ramenom Sauliho naliehanie.
Tommy sa na Sauliho vyčerpane otočil.
"Alebo mi povieš, čo dočerta chceš a vypadneš, alebo ťa vyrazím hneď teraz," zoznámil Sauliho so situáciou, ktorý len nespokojne zavrčal.
"Neozýva sa mi. Vôbec."
"Naozaj?" všetko úprimné prekvapenie a rozrušenie, ktoré vtedy zacítil skryl za sarkazmus a vytiahnuté obočie. Takže Adam to myslel vážne, keď hovoril, že nepôjde za ním, "V tom prípade možno len konečne dostal rozum. Čo s tým mám ja?"
"Potom, čo som ho naposledy videl šiel za sebou. Potom mi volal, že na pár dní bude mimo. Čo si s ním urobil?"
"Nič som s ním neurobil," vyjadril sa Tommy jednoducho. "Rozhodol sa sám."
"Aké sprosté veci si mu do hlavy vtĺkal? Čo sa mal čo rozhodovať?"

Tommy zalapal po dychu a obzrel sa za Saulim s neveriacim výrazom v tvári. Nerozumel, ako nejaký človek na svete dokázal z úst pustiť také kraviny, ako ten, čo práve stál pred ním. Dostal znovu silnú chuť mu nejako fyzicky ublížiť, vytriasť z neho všetku tú blbosť a možno aj dušu, ale znovu si to rozmyslel, len pokrčil ramenami a odomkol dvere do bytu. Na jeho prekvapenie Sauli nevnikol drzo dnu, ako predpokladal, ostal len stáť na prahu dverí.
"Ja čakám," oznámil mu Sauli.
"Super," zašomral Tommy a zavrel mu pred nosom dvere.
Rozhodol sa, že sa s ním nebude naťahovať.
"To si ešte počkáš chlapče," povedal si pre seba potichu, keď prešiel do kuchyne, vytiahol z vrecka kľúče od auta a hodil ich na pult. Chytil do ruky najbližšiu minerálku a dostal do seba len krátky glg, keď sa ozval buchot na dverách.
Tommy si sťažka vzdychol.
Kedy ten Sauli pochopí, že mu je úplne ukradnutý.

"Tommy prosím ťa, povedz mi, čo sa stalo," ozvalo sa spoza dvier z chodby, hlasom, ktorý mal predsa len trochu pokojnejší nádych, ako pred pár okamihmi. "Potrebujem, dočerta, vedieť, čo sa deje."
Tommy pokrútil hlavou, odložil minerálku niekam neurčito do priestoru, na dva kroky prešiel k dverám a prudko ich otvoril.
Pohľad, ktorý sa mu na Sauliho dostal mu objasnil, že Sauli už predsa len trochu skrotol a chce vyjednávať.

"Netýka sa ťa to," povedal mu Tommy jasne, dúfajúc, že to Sauli konečne pochopí, rukou ešte stále držiac dvere, len sa z nich tak vykláňajúc. Dobre, nebola to tak celkom stopercentná pravda, ale čert to ber.
"Týka sa to Adama," namietal Sauli hneď.
Tommy pretočil oči.
"Nechaj ho, preboha, tak," oponoval mu rezolútne "Už je veľký."
Zdalo sa, že Sauli stráca trpezlivosť, nespokojne pohodil hlavou a prešliapol.
"Pravdaže viem, že je. Len... ho potrebujem."
Ak by to možno Sauli povedal iným tónom, mohlo by to pravdepodobne znieť aj romanticky.
"Tak skús byť trochu veľký ty," poradil mu Tommy vrelo. "Nepočúval si, čo som ti vtedy povedal? Treba ho nechať tak. Keď bude chcieť tak sa ti ozve," tá veta trošku bolela, ale on bol ochotný podstúpiť čokoľvek, aby sa ho už zbavil.
"S týmito rečami láskavo prestaň. Viem sa o seba postarať a Adama poznám viac, než ho kedy budeš ty," tú vetu dopovedal s dosť seduktívnym náznakom v hlase a značne chutným úškrnom na tvári, a ak by v tej chvíli nebol Tommy absolútne ohúrený ďalšou kravinou, s ktorou Sauli prišiel, tak by ho možno znovu udrel.
Ostal ale kompletne neschopný slova a na okamih aj pohybu.

Potom sa zhupol na špičkách dozadu a dvere mu znovu zabuchol pred nosom.
Tommy sa oprel o dvere chrbtom, pozrel pred seba, neveriacky... a takmer až zdesene pokrútil hlavou. Z úst sa mu vydralo niečo ako nechápavý smiech. Prítomnosť tohto chlapa ho privádzala do šialenstva snáď ešte viac, ako Adamova neprítomnosť.
Bol však teraz hlboko odhodlaný ho tam vonku nechať a nereagovať naň ani keby si tam Sauli rozložil stan.
V tom mu vo vrecku zazvonil mobil a keď ho Tommy vytiahol z vrecka a zbadal, aké meno hlásil, tak s ním až tak hrklo.

Telefón zdvihol mlčky. Chvíľu sa v ňom ozývalo len ticho.
"Chcem sa stretnúť," zaznel potom Adamov hlas bez úvodu.
Tommyho viečka klesli a telo opreté o dvere ochablo. Nebol si zo začiatku presne istý, prečo to tak bolo, no vzišlo mu z toho, že najpravdepodobnejšie od úľavy, že číslo, na ktoré Adam volal, aby povedal tú vetu, patrilo jemu, a nie Saulimu.
Tommy si pošúchal oči, potom si palcom a ukazovákom ostal držať koreň nosa.
"Kedy?" pýtal sa rovnako stručne.
"Čím skôr," odpovedal mu Adam hneď. Z jeho hlasu sa však nedalo nič vyčítať.
"Prídem za tebou?" Tommy pozrel na hodiny. Mohol byť u Adama tak za dvadsať minút.
"To by bolo najlepšie," zaznela Adamova odpoveď po krátkom tichu.
"Dobre. Vyrážam, za chvíľu som tam."

Tommy položil, pochyboval, že by sa Adam chcel cez telefón rozprávať ešte o niečom. A potom, nechcel strácať ani jednu minútu, ktorú už mohol tráviť na ceste k Adamovi.
"To bol Adam?" ozvalo z chodby.
"Sauli, to nemyslíš vážne, že si ešte tu!" vybuchol Tommy vytočene a rozhorčene sa obzrel na dvere, zatiaľ čo rýchlim krokom prešiel pre tie kľúče.
"Kde je?" ozývalo sa ďalej spoza dverí.
Tommy otvoril dvere a vyrútil na chodbu, až mu Sauli, ktorý stál hneď pred nimi, musel odskočiť z cesty dobrý meter.
"Je doma?" naliehal Sauli ďalej, keď Tommy neodpovedal.
Tommy trochu zúfalo pozrel na výťah a v hlave počítal, ako dlho by mu trvalo, kým by sem prišiel. Otočil sa teda na schody a hoci si bol vedomý, že je fyzicky dosť podobne stavaný ako Sauli, ak nie po tej svalovej stránke ešte horšie, tak pevne veril, že sa Sauli zadýcha skôr ako on.
Odrazu mu ako keby Adamove vždy večné chodenie po schodoch a nečakanie na výťah dávalo zmysel. Tommy sa takmer až nahlas zasmial.

"Je doma?" ozval sa Sauli znova, ktorý ho vytrvalo nasledoval, ako klesali poschodia.
"Áno,"
"A ty ideš za ním?"
"Áno," Tommy skutočne nemal chuť nejako to rozvíjať.
"Dobre, idem s tebou."
Tiché puf! ktoré sa schodišťom ozvalo, bola Tommyho miznúca trpezlivosť, ktorá to už psychicky nezvládla.

"Sauli," prehovoril Tommy jasne, zastavujúc a otáčajúc sa za seba. Sauli stál niekoľko schodov nad ním. Bolo tu niečo, čo si mal chlapec uvedomiť. "Chce sa stretnúť so mnou."
Mlčky na seba hľadeli... a gánili.
"To hovoríš ty," povedal Sauli pevným hlasom.
"Ach," Tommy takmer až zavzlykal, pritisol k čelu ruku, nechápajúc, ako môže Adam s týmto človekom žiť. Potom ju však stiahol. "Dobre Sauli," prehovoril vecne, "dohodneme sa. Ty ma necháš teraz odísť a ja ti prisahám, že neskôr urobím čokoľvek čo budeš chcieť."
Sauli zmätene zažmurkal. Vlastne, ak by tam vtedy stál úplne pokojný Tommy, tak by sa zatváril dosť podobne. Tommy ale bol čokoľvek, len nie pokojný. Mal sa konečne stretnúť s Adamom a jediné čo mu, dočerta, stálo v ceste, bol Sauli v pätách, ktorého sa nebol schopný zbaviť.
"Ak to bude Adam schvaľovať," dodal ešte k tomu Tommy rýchlo, keď si uvedomil, čo hovorí, aj keď to stále myslel vážne, veriac, že to ho aspoň trochu zachráni.

"Naozaj?" zúžil Sauli podozrievavo oči.
"Naozaj," prisvedčil Tommy ihneď.
Sauliho tvár sa trochu zmrštila, ako usilovne rozmýšľal.
"Platí?" ponúkol Tommy Saulimu zdvihnutú ruku, v snahe to trochu urýchliť.
Sauli sa však ani nepohol, len sa zamračil. Tommy sa pokúsil o prívetivý úsmev.
Na Fínovej tvári sa však stále zobrazovali pochybnosti.
Potom ale, napriek tomu, že si s Tommym odmietal potriasť rukou, prikývol.
 

1 člověk ohodnotil tento článek.

Komentáře

1 Zuzu Zuzu | Web | 14. dubna 2011 v 17:29 | Reagovat

wow já chci vědět jak to dopadne =)úžasný je to honem další =)

2 Natsumi Natsumi | E-mail | Web | 14. dubna 2011 v 17:56 | Reagovat

jedným slovom - skvelé ;-)
to také napätie, žiarlivosť medzi Tommym a Saulim 8-)

och teším sa, keď sa Tommy stretne s Adamom a som zvedavá čo asi tak bude chcieť Sauli..dúfam, že im to nepokazí 8-O

3 Happy_Miner Happy_Miner | 14. dubna 2011 v 19:22 | Reagovat

"Nie Adam, dočerta, nie, neopováž sa ísť rozmýšľať!" ..... Kristova noha :D :D :D bože, predstaviť si ako adam plače, alebo ako tommy.. uff.. toto je dôvod, prečo mám rada WWFM. tie slzy, tá zúfalosť, to je absolútny magnet. vždy som mala pre to slabosť. ale aj tak, vzdám sa tej úchylky, a celou dušou ťa prosím aby adam nerobil koniny a tommyho neodmietal. toho finčoura by som tak vykmásala. imbecil. :-|

Nový komentář

Přihlásit se
  Ještě nemáte vlastní web? Můžete si jej zdarma založit na Blog.cz.
 

Aktuální články

Reklama