Kapitola 1. (časť 2.)

5. března 2011 v 11:38 | Dadushka |  Resistance
A keďže blog stále tvrdí, že mám priveľa zakov, a mne sa sním fakt nechce hádať, posielma pokračovanie a áno, bude ešte tretia časť ;)


So vzdychom si pošúchal unavené oči, zobral jeho spisy, a pobral sa na prízemie, odkadiaľ ho zrejme po operácii, alebo čo mu mohli robiť, mali priviesť.

Stretol sa s ním, pravdaže v horizontálnej polohe, už na prízemí, pred chirurgickým oddelením.

"´Brý večer," zívol Mark, ktorý tlačil lôžko so spiacim Lambertom. Lôžko malo infúziu, ktorú mal pacient zavedenú do žili, na ústach ešte stále nasadenú kyslíkovú masku, ktorej bombu Mark pomaly a hlavne pravidelne stláčal. Mark pracoval ako asistent pri zákrokoch a tiež ako rozvážač pacientov na izby.

"Dobrý. Ako sme na tom?" opýtal sa Tommy a zobral správu, ktorá bola zavesená na boku postele.

Dezorientovaný. Výpadky pamäte.
Tommy pokračoval v čítaní správy.

Lambert však nemal nič zlomené, okrem rozbitej hlavy na ľavej strane hlavy, trochu stlačeného hrudníka a psychického šoku bol vlastne v poriadku. Dokonca aj jeho vták si to odniesol bez ujmy. Dieťa šťasteny.

Tommymu oči padli na tú odretú osobu pod prikrývkami.
Skutočne to bola to bol ten istý človek, ktorého videl na fotke, teraz však mal na tvári niekoľko už vyčistených sečných rán, prelepených zdravotníckymi leukoplastmi. Iskrivé oči boli ale teraz zavreté a obkrúžené tmavými kruhmi, po tvári boli rozliate modriny a pehami posiate pery boli popraskané. Áno, tie pehy na fotke nebolo vidieť. Z bieleho obväzu, ktorým mal omotanú hlavu pacientovi vytŕčali čierne vlasy. Tommy opatrne nadvihol ľavú stranu elastického obväzu a uvidel už zašitú ranu a množstvo modrých stehov.

Tommy si pomyslel, že to tam s nimi v tom aute muselo pekne hádzať.

"Ajajaj," okomentoval ranu Tommy. Pán Lambert mal ale šťastie v tom, že hlavu si skôr porezal, než sado-masochistickým spôsobom rozbil, ako jeho spolujazdec, Sauli Ko-Kosk-... Tommy sa rozhodol, že tohto pacienta bude volať len krstným menom.

"Ajajaj?" pozrel na neho Mark s vytiahnutým obočím, zatiaľ čo stále rovnako zhrbený tlačil lôžko. "Čo som počul tak to bol náraz z boku. Majú šťastie, že ani jednému z nich práve neoperujú chrbticu."

"Čo ten spolujazdec?" bolo to jednoduchšie, ako vysloviť to meno.

"Momentálne má otvorenú hlavu. Nevyzerá to dobre."

Tommy pevne stisol pery a oči mu padli do záznamov. Lamberovy dali slabé anestetikum, zrejme aby mu dali trochu času na spamätanie sa, mohol sa ale zobudiť v nasledujúcich hodinách.

"Odveziem ti ho na izbu a pôjdem si po svojom. Dostal som pokyny, že ti mám odkázať, aby si ho pripravil na to, že ho bude vypočúvať polícia. Vyzerá to tak, že jediný z tých troch bude schopný rozumne hovoriť."

"Hej, hej."

Spoločne nastúpili do výťahu a odviezli sa na tretie poschodie.

"Ahoj miláčku!" hodil Mark oči na vrchnú sestru ára, Madeline.

"Vieš kam si to môžeš strčiť," odsekla mu späť. "Máme pre neho pripravenú krásnu izbičku. Poďme."

Nasledovali ju do lôžkovej oblasti intenzívnej starostlivosti. Steny izieb tu presklené ale zo žalúziami, takže pacienti mali dostatočné súkromie. Väčšinou to boli jedno lôžka, no bolo tu aj zopár dvojlôžkových izieb.

Hlavná sestra zabočila do jednej z tých izieb, ktoré boli trochu ďalej od sesterne, no ešte stále pre jedného pacienta.

Izba bola vcelku príjemná, s nemocničnou posteľou, stolíkmi okolo nej a dvoma kreslami naproti. Jedna celá stena tu, podobne ako v sesterni, bola presklená a smerom na ulicu, teraz však, pochopiteľne, boli žalúzie sklopené.

Mark posunul nosidlá vedľa postele, zatiaľ čo Tommy na nej odhrnul prikrývky a trochu natriasol vankúš.

"Na tri," prehovorila Maddy a s Tommym spoločne chytili do rúk plachtu na nosidlách, pod ležiacim pacientom. Maddy hore, Tommy pri jeho nohách. "Raz-dva-tri!"

Tommy napol svaly a spoločne sa im Adama podarilo premiestniť z pohyblivého lôžka na kolieskach na to obyčajné, nemocničné. Avšak bola to však celkom vymakaná posteľ, polohovateľná na elektrický ovládač, s výraznou plechovou kostrou naokolo, natretou na bielo.

Mark so svojím vozíkom odškrípal preč a Tommy tam ostal s Maddy a spiacim Lambertom.

Zavesili mu infúziu na niečo ako vešiak pri hlave postele, zaviedli ďalšie vpichy do žíl, aby mohli napojiť niektoré senzory a pripli ho na prístroje, monitorujúce jeho telesný stav. Pokiaľ sa Tommy dobre dočítal, tak sa s ním neočakávali žiadne problémy ale istota bola istota. Tiež bolo isté, že zopár nocí si tu na pozorovanie ostane.

Pracovali rýchlo a vrtko, ruky mali obaja na takéto niečo natrénované. Šikovne ho prezliekli do nemocničného pyžama, pričom Madeline, napriek svojmu vyššiemu veku a prsteni na ľavom prstenníku ticho zahvízdala. Tommy sa na ňu len pobavene pozrel.

Veru, tento pacient sa skutočne mal čím chváliť aj bez pyžama.

Avšak Tommyho vytrénované, dalo by sa povedať až profesionálne oči, videli len podliatiny a odreniny.

"Volali ste už rodine?" opýtala sa Madeline, keď zapísala do záznamu čas "ubytovania". Presunula sa späť ku koncu postele a záznamy magnetom pripla na hliníkovú kostru postele, kde boli napísané základné informácie o pacientovi.

"Vodičovi toho jeepu už áno. Ani jeden z tých dvoch z druhého auta pri sebe nemali mobil. Hádam počkám, dokiaľ sa tento zobudí, povie nám, koho kontaktovať."

Maddy prikývla "A vôbec, tých dvoch ti asi každú chvíľu dovezú. Ten spolujazdec bude asi ešte na sále ale ten druhý vodič-"

"No jasné, to zvládnem," Tommy si uvedomil, že jej skočil do reči, čo bolo v týchto miestach hodné porušeniu základných pravidiel. Sklonil hlavu a zasalutoval.

Zdvihol na ňu oči a videl, že vôbec nezmenila polohu. Aspoň, že tak.

"Dovtedy žiadna flákačka Ratliff," šľahla na neho škaredý pohľad.

"Kedy som sa ja flákal?" oplatil jej to Tommy trochu ukrivdene. Čím porušil ďalšie pravidlo: neodvrávať.

Fajn, sem-tam prišiel neskoro a sem-tam v práci zaspal...

"Tak dobre teda, začnem ti to zapisovať," zachveli sa Madeline nozdry a vyšla z izby.

Tommy ju krátko na to nasledoval. Skočil si k automatom na chodbe, smejte sa, ale on sám sebe kávu schopný urobiť nebol, kde bolo aj zopár kresiel a stolík s časopismi, ktoré však nikdy neboli otvorené (ľudia, ktorý tu väčšinou sedeli mali nervy v kýbli), pre silnú kávu a pohľad na hodiny mu ukázal, že boli takmer tri hodiny.

Ešte sa vrátil do Lambertovej izby, prešiel k pacientovi, tíško ležiacemu na lôžku, položil si kávu na stolík povedľa jeho hlavy a skontroloval funkčnosť prístrojov.

Infúzia kvapkala, tep pravidelne pípal a na obrazovke sa ukazoval v pravidelnej krivke. Tommy si zapisoval tieto údaje, odmeral mu teplotu a podľa spisov ešte skontroloval ostatné zranenia, ktoré na sále spísali.

Okrem rozbitej, teraz už zašitej hlavy, mal množstvo škrabancov a odrením, dosť zle a tom bol aj spomínaný hrudník, kde mu plech auta trochu vytvoril na telo tlak.

Po prebudení sa môže sťažovať na ťažkosti s dýchaním.
Tommy si odfrkol. Tí veľmi múdri doktori nemali žiadne potuchy, čo tá veta znamená. Nemali potuchy, čo znamená "sťažovať sa". Im sa každý druhý pacient nesťažoval, že ich bude žalovať za nedostatočnú starostlivosť, nikto nad nimi nepochyboval, či robia svoju prácu správne. Neriešili tých ľudí, riešili len ich orgány, končatiny a podobné hovadiny.

A predsa, Tommymu niečo hovorilo, že pán Lambert nebude jedným z tých, ktorý sa s krikom budia prostred noci a pýtajú si mlieko vydojené z Panamských kôz, vankúše z egyptskej bavlny alebo do vázy strčiť modré tulipány, trhané za splnu mesiaca.

Zadíval sa mu do ťažko oddychujúcej tváre, odhrnul mu z tváre zopár pramienkov vlasov a napriek kyslíkovej maske, ktorú mal pacient na tvári, musel uznať, že je v tvári naozaj nádherný.

Oči mu šibli na hodiny. Štvrť na štyri.

Vyšiel z izby a zhasol tam všetko svetlo, nechal svietiť len slabé žiarovky, ak by sa už Lambert náhodou prebral. Prebudenie sa uprostred v noci sám na neznámom mieste však nebolo nič príjemné a Tommy si už dávnejšie zaumienil, že nedovolí, aby sa niečo také hocakému pacientovi na tomto oddelení stalo. Nie počas jeho služby.

Rozprestrel vrchnú časť žalúzii, takže keď vyšiel na chodbu, tak ho stále mohol vidieť, ako spí umelo vyvolaným spánkom.

Presunul sa teda späť do sesterne, ktorá bola prázdna, čo Tommyho trochu zaskočilo. Nestihol si všimnúť, kto má dneska s ním službu, pohľad na tabulu mu prezradil, že to je Gwen, Terry, Percy a pravdaže, Maddy. Kde sa flákala Terrym mu bola záhada, to kde sa flákala Maddy neriešil, nech tam pekne ostane, on si sadol za stôl a začal odhaľovať ďalšie osobné veci, ktoré mal Lambert pri sebe.

Bola tam peňaženku, v nej priemerná hotovosť, prevažovali však kreditné karty. Tommy našiel nejaké vizitky, na jeho prekvapenie zväčša od hudobných producentov. Niektoré mená dokonca poznal. Totiž, on sa chcel miesto medicíny venovať práve svojej láske, hudbe, čo jeho rodičia dosť neschvaľovali.

Zaujímalo ho, odkiaľ Lambert tieto mená pozná. Okrem vizitiek sem tam bolo na odtrhnutom papieriku napísané nejaké meno alebo číslo, sem-tam adresa, ale Tommy si nemohol byť istý, že títo ľudia mu sú dostatočne blízky. Potom tu bolo niekoľko bločkov z obchodu a-

"Fúha," pokrútil Tommy hlavou, keď zbadal sumy, ktoré na papierikoch boli. Bločky z obchodov, ktorých názvy zneli dosť luxusne aj pre Tommyho ukazovali pre neho v celku neuveriteľné ceny. Strelil pohľadom na fotku na preukaze totožnosti. "Niekto sa má."

Vďaka bohu bol Adam Lambert jedným z tých zodpovednejších občanov, ktorý mali u seba aj preukaz poistenca. Pred tým ale, než sa Tommy pustil do prepisovania poistky mu ďalší pohľad na hodiny prezradil, že je pol štvrtej, teda čas na obhliadku pacientov. Žiadna kontrolka pred ním neblikala, čo bolo aspoň dobré znamenie a keď sa pozrel na tabulu služieb tak videl, že sa do toho už pustila Maddy.

Tommy uvažoval, čím si spríjemní prácu. Malý televízor v rohu miestnosti neprichádzal do úvahy, o tej večernej hodine sa nič očakávať nedalo, tak si radšej pustil rádio. Tommy tak mohol dopísať všetky potrebné papiere a keď s krvavými očami pozrel na hodiny, ukazovali štyri hodiny nad ránom.

Čakali ho ešte dve hodiny, ktoré však väčšinou prebehli najrýchlejšie. Skontroloval znovu polovicu intenzívneho oddelenia a znovu sa pohádal s pánom Roadym, ktorého snáď pri kontrolovaní nebolo možné nezobudiť, zatiaľ čo cestou po chodbe zbadal, ako doviezli vodiča Jeepu, z ktorého sa vykľul Erik Cooper, a okrem stále znudeného Marka prišla aj jeho hlasno vzlykajúca manželka, ktorá bola snáď ešte mladšia od Tommyho a práve ju upokojoval Terry.

"Bože, takmer mu amputovali nohy, čo ak by-!" na ústach mala pritlačené obe ruky, preto sa len ťažko dalo vyrozumieť, čo vlastne rozpráva.

"Paní Cooperová, váš manžel je v poriadku-"
"Takmer som ho nespoznala! Tá krv! Och môj bože čo keď už nebude môcť chodiť? Čo keď sa už nezobudí?"

"Paní Cooperová, nemáme dôvod myslieť si, že by sa..."

Blá, blá, blá. Takto to bývalo často. Ak bolo 75% ich práce papierovačky, tak ďalších 15 bolo upokojovanie rodinných príslušníkov.

Dokým Tommy prešiel zvyšok oddelenia a vrátil sa späť do sesterne tak polo takmer pol piatej, vďaka bohu.

Tentoraz už nebola prázdna, sedela tam Maddy.

"Gwen tu ešte nie je?" Percy ho, pochopiteľne, nezaujímal.

Madeline krátko pokrútila hlavou a pokračovala v práci.

"Teda, tá ma takmer vycucala," vydýchol si Terry, keď unikol paní Cooperovej.

Tommy začal prepisovať veci do poisťovne a pripravoval tam aj správy. Tiež začal pomaly pripravovať veci na rannú vizitu. Okolo pol piatej vyšiel von na chodbu, po ďalšiu kávu. Na sedačkách si tam všimol roztrasenú paní Cooperovú. Bola skutočne veľmi mladá a na to, že ju zobudili uprostred v noci bola schopne oblečená. Doletela v tmavom, tenkom kabáte, ktoré si popri čakaní vyzliekla a poskladala na kreslo vedľa seba. Teraz tam sedela v svetlomodrej košeli a tmavej sukni nad klená, a áno, bola to vcelku atraktívna blondína. A Tommy si povedal: prečo nie? a kúpil ešte jednu kávu.
Podišiel s kávou za ňou.

"Povedal som si, že toto vám padne fajn," usmial sa na ňu a ponúkol jej kelímok.

"Och, ďakujem," pozrela na neho ledabalo, Tommy na okamih zazrel krvavé oči a šedú dúhovku, a zobrala si kelímok. Potom, ako keby ho pred tým poriadne nezbadala, sa na neho znovu pozrela, tentoraz omnoho pomalšie a prezrela si ho od hlavy po päty. "Ďakujem," zopakovala. "Neviete, ako- ako je na tom? Nechceli ma k nemu pustiť. Teda, mladý muž ma k nemu pustil ale len na chvíľu."

Tommy sa v duchu pousmial nad označením Percyho ako "mladý muž".

"Je lepšie nechať ho tak, dokým sa nezobudí z anestézie," vysvetlil jej Tommy jednoducho. "Je dosť možné, že bude dezorientovaný, agresívny, alebo nedôverčivý. Zleží od povahy ale obzvlášť pri takýchto nehodách sa to stáva často, keďže ľudia si ich väčšinou nepamätajú. A je to takto lepšie aj pre vás, trochu sa upokojíte."

Paní Cooperová krátko prikyvovala, pery pevne stisnuté.

"Asi by mu veľmi psychicky nepomohlo, ak by sa zobudil a vy by ste mu hystericky vzlykala u nohách, ako keby umieral, nie?" usmial sa na ňu povzbudivo.

Na jej tvári sa tiež usadilo niečo ako úsmev.

"Ale... Povedzte mi, bude vôbec schopný chodiť?" pozrela sa na neho a tá napodobeniny úsmevu zmizla. Ostal iba strach v očiach.

"Operácia bola úspešná, nohy mu zlepili tak, ako ich má mať. Teraz bude len otázkou času, ako mu zrastú. Ak však bude cvičiť tak nevidím dôvod, že by nemohol chodiť."

Paní Cooperová vážne prikyvovala, no napriek tomu si krátko na to založila tvár do dlaní.

Tommy si slabo vzdychol, tak, aby to nepočula, odpil si z kávy a následne kelímok položil na neďaleký stolík, ktorý mal v sebe malý šuplík. Tommy ho otvoril a vybral z neho zopár vreckoviek. Tie slúžili presne na takéto účely.

"Tu máte," podal jej Tommy vreckovku a ona si ju so slabým "Ďakujem" zobrala.

"Paní Cooperová, viete kde sa ta nehoda stala?" opýtal sa jej a ona sa na neho prekvapene otočila, zatiaľ čo si utierala nos.

Prikývla.

"Podľa správy záchranárov by stačilo zopár centimetrov, iný uhol nárazu, a on by prerazil tie zvodidlá, ktoré pri tom útese boli. Má silné auto." Teda mal, dodal si k tomu v duchu pre seba.

Sánka paní Cooperovej pomaly klesla.

Ticho na neho hľadela s doširoka otvorenými očami.

"Radšej nerozmýšľajte nad tým, čo by sa mohlo stať," poradil jej Tommy nakoniec a ona slabo prikývla.

Tommy sa postavil na nohy.

"Mali by sme ešte niekoho kontaktovať?" opýtal sa jej, keď si zdvihol svoju kávu.

"Nie. Jedine ak by ste zavolali jeho deťom ale mňa radšej nespomínajte, nenávidia ma." povedala cynicky, "Zvyšok rodiny sa so mnou nebaví."

Tommy chvíľu nemo sledoval, ako si napráva vlasy a utiera uplakané oči.
"Ako sú na tom tí- tí z toho druhého auta?" opýtala sa už trochu pokojnejším hlasom.

"Vodič je už stabilizovaný. Spolujazdca ešte stále operujú. Je na tom horšie."

"Stáva sa často, že na tom sú spolujazdci horšie, nie?"

"Stáva," prisvedčil Tommy. "Dáte mi kontakt, na deti vášho manžela?" opýtal sa ešte Tommy.

Pani Cooperová si vybrala mobil a všetky čísla mu nadiktovala.
Hneď na to začul známy škrípavý zvuk a znovu zas zbadal stále znudeného Marka, ako tlačí lôžko.

Lambertov spolujazdec bol odvezený na druhú stranu ára.

Tommy sa poďakoval pani Cooperovej, ešte raz ju upokojil, že určite bude všetko v poriadku a s ospravedlnením sa pobral k skupinke pri le6iacom ranenom.

"Ako je na tom?" opýtal sa Gwen.

"Zle," povedala jednoducho keď zapisovala niečo do spisu. "Vyzerá to tak, že sa mu do mozgu spustilo krvácanie. Počas operácie upadol do kómy."

"Och," Tommy pozrel na ubitú osobu, ktorú zaviezli do izby.

Gwen šla pomôcť Maddy obriadiť ho a Tommy osamel s Markom.

"Ehm, ako sa máš?" opýtal sa ho.

"Bombovo," odvetil mu Mark znudene a zívol, "Nemám ale na teba čas, musím rozvážať ďalšie mŕtvoly."

"Chápem," prikývol Tommy a pobral sa späť na 303, skontrolovať, či sa náhodou nebudí Lambert. Cítil by to síce na pagery ale nechcel nič riskovať.
 

Buď první, kdo ohodnotí tento článek.

Anketa

Mám pomenovať Bezmennú?

Áno
Nie

Komentáře

1 Zuzu Zuzu | 6. března 2011 v 21:59 | Reagovat

Hey pekné je to veľmi =) už se těším až si přečtu další =)

Nový komentář

Přihlásit se
  Ještě nemáte vlastní web? Můžete si jej zdarma založit na Blog.cz.
 

Aktuální články

Reklama