Kapitola 1. (časť 1.)

4. března 2011 v 21:14 | Dadushka |  Resistance
Prvá kapitola :)
A bude asi rozdelená na viacero častí, lebo blog blbne :/


V podstate to mala byť služba ako každá iná.
Problém ale začal už o pol šiestej, kedy si Tommy uvedomil, že by sa mal začať chystať. Začal trochu chaoticky behať po rozhádzanom byte a hľadať nejaké čisté oblečenie. Pritom si neodpustil štipľavé poznámky na adresu svojho spolubývajúceho, Zooeyho, ktorý jednoducho musel robiť takýto bodrel a spolubývajúcu, Roxy, ktorá mala čisto teoreticky ako nežnejšia časť ich tria ako-tak udržiavať úroveň poriadku v ich spoločnej domácnosti, no ona miesto toho Zooeyho v tom bodreli ešte podporovala.

Znelo to možno trochu neuveriteľne, ale Tommy by miesto tohto bordelu preferoval poriadok, aspoň by si tak dokázal nájsť nohavice. Lenže... preferovať poriadok a udržiavať ho, to je niečo iné.

V časovej tiesni, ktorá ho obklopovala musel myslieť na viac vecí naraz, takže si hneď spomenul aj na to, že nemá poňatia, kde včera parkoval. Preto otvoril najbližšie okno a bez strachu sa nahol celý dopredu, až tak, že ak by ho Roxy zbadala, tak by vystrašene zajačala, načo sa mu ponúkol výhľad na celú ulicu. So zdeseným zistil, že na parkovisku pred bytovým domom ich auto nestálo. Možnosť, že by ho bol niekto ukradol, poprípade, že zaparkoval za rohom, mu ani nenapadla, preto namáhal mozgové závity a spomenul si, že Zooey spomínal nejaké rande. To by situáciu celkom vysvetľovalo, Zooey si bral auto bez nahlásenia dopredu takmer v jednom kuse. Avšak koho chcel Zooey na tú starú rachotinu zbaliť mu bolo záhadou.

Tommy prudko zanadával a zoskočil z parapety, očami blýskajúc na hodiny nad televízorom aby sa uistil, že to už je naozaj tri štvrte na šesť preč. Zanadával ešte hlasnejšie.

Dokonca ani nešiel na záchod, vedel, že ak zbadá svoj odraz v zrkadle tak stratí ďalších desať minút, preto hneď vybehol z bytu. Nasledujúcich asi päť minút stepoval pred výťahom, ktorý neprichádzal a neprichádzal. A keď konečne dorazil, dvere sa otvorili a Tommy jedným dlhým krokom vošiel do kabíny, ktorá mala na stene oproti dverám zrkadlo, čo bolo úžasné, keďže sa v ňom Tommy zbadal, odrazu si nebol istý, či byt zamkol.

S hlasným vzdychom a nervami v kýbli z výťahu vybehol, skúsil kľučku na vchodovým dverách a... pravdaže bolo zamknuté. Kým však ale stihol dobehnúť späť k výťahu, tak s uži ho niekto privolal.

Tommy šetril dychom a miesto nadávok začal brať schody po piatich.
Mohlo byť niečo pred šiestou a on ledva vyšiel z bytovky. Slnko sa v tej dobe tvárilo, že sa už chystá zapadať, bolo jasné, že malo pred sebou viac ako pol hodinu života, no aj tak už mesto halilo do teplého, oranžového svetla. Tommy ale nemal čas rozplývať sa nad tým, ako je vonku krásne, bystril očami po taxíku.

V skutočnosti si ale veľmi nepomohol, mohol tak isto použiť aj hroznú mestskú dopravu v LA, keďže mesto nesklamalo a ponúklo prvotriednu dopravnú zápchu. Do nemocnice priletel asi o tri štvrte na sedem, kedy už vonku slnko svoj boj pomaly prehrávalo.

Hneď ako dorazil dnu tak sa ani nezastavil na príjme, aj keď sa ho dievčatá od recepcie snažili zastaviť. Letel hneď na tretie poschodie, prebíjal sa chodbou, ignoroval výkriky okoloidúcich, kde dočerta doteraz trčal, a mieril hneď do časti pre zamestnancov.

Pred sklenenými bezpečnostnými dverami zašmátral vo vreckách nohavíc, modlil sa, aby tam bola, vybral z nich čipovú kartu a priložil ju na čidlo povedľa dverí. Ozval sa krátky pípavý zvuk, zámka na dverách cvakla a on sa dovalil dnu.

Prebehol po chodbe a skutočne sa snažil do nikoho nevraziť, až dokým nepribehol do šatní. Tam na seba nahádzal nemocničné oblečenie, biele bavlnené tričko a biele nohavice z akejsi hryzavej látky, v ktorých vrecku cítil, vďaka bohu, že si ho nenechal doma, pager. Čipovú kartu si zavesil na putko na opasok, a až teraz letel späť chodbou, cez sklenené dvere, do miestnosti, ktorá by sa dala nazvať sesterňou.

Bola to obdĺžniková miestnosť s béžovými tapetami neurčitého motívu. Stena oproti dverí bola v podstate celá tvorená sklenenými oknami s tmavým dreveným rámom, ktoré však boli čiastočne zakryté masívnymi žalúziami, podobnej tmavej farby, akej boli drevené rámy. Preto bolo svetlo vo vnútri trochu pásikavé. Ďalšia stena, napravo od dverí, bola celá zabratá pracovnými stolmi a regálmi nad nimi, ktoré praskali pod váhou spisov a zakladačov, ktoré na nich boli naskladané. V skutočnosti tu to množstvo papierov tvorilo celkom riadny neporiadok, ktorý bol ale istým spôsobom systematický. Teda keď niekto niečo hľadal, tak to našiel. To bol bodrel, ktorý Tommy schvaľoval.

Okrem toho tu bolo na jednej strane miestnosti množstvo malých farebných kontroliek, ktoré boli pripojené na životné prístroje jednotlivých izieb a teda v prípade problému sa jasne rozosvietili a vydali nie príliš príjemný zvuk.

A pravdaže, okrem pracovnej časti miestnosti tu bol aj jeden obrovský, a skutočne úžasný, tmavozelený gauč.

"O čo som prišiel?" opýtal sa Tommy zadýchane a začal si prezerať tabulu so službami.

Klinika bola kvázi nová, aj jej vybavenie, takže bolo pochopiteľné, že tabuľa bola elektronická. Strážiť tieto tabule bola ťažká robota, v skutočnosti nimi ale bolo vybavené len interné a chirurgické oddelenie. Aj tak sa o ne starali asi tri osoby. Vo dne v noci.

Podobne ako boli kontrolky prepojené na, pre niektorých pacientov, životné prístroje, tak isto sa akákoľvek zmena alebo u nich, alebo aj na elektronickej tabule hlásila na Tommyho pagery, ktorý mal práve vo vrecku.

"O chlapca, čo sa stavil so svojimi kamarátmi, že zje celú svoju stavebnicu lega," prehodila blondína okolo tridsiatky, ktorá práve vstávala. "Tommy prosím ťa, skús raz prísť načas. Celkom som sa tešila domov vieš," pozrela sa na neho Jessie škaredo a áno, Tommymu to bolo skutočne ľúto. Keď sa pozrel na hodiny tak videl, že je krátko pre siedmou, čiže mešká takmer hodinu.
Jessie mala ešte k tomu malé deti a... popravde, kto by ostával rád, a ešte k tomu aj dobrovoľne v práci nadčas?

"Ja... Áno... Prepáč. Ďakujem, že si tu ostala," poďakoval jej Tommy úprimne. Ak by tu totiž neostala... to by už len bol problém. Tommy sa zohol a prezrel si papiere, ktoré spisovala, zatiaľ čo ona vstala a začala sa baliť.

Nie, v skutočnosti Tommy vôbec nechcel študovať medicínu ale... nebol prvý ani posledný, ktorého rodičia donútili, no nie? Akokoľvek sa bránil, nepomohlo to, ich odhodlanie mať naplno vyštudovaného syna bolo silnejšie než on.

Dosť možné vlastne bolo aj to, že ho chceli nejako upokojiť.

V skutočnosti bol však Tommy pokojný až až. To, že v civile mohol pôsobiť ako rebel, v skutočnosti tak pôsobil aj v tom obyčajnom nemocničnom oblečení, neznamenalo, že by bol akási prudká povaha.

Síce bol iba ošetrovateľ, ale vzdelanie mal rovnaké ako väčšina doktorov tu, jediné čo nemal boli skúsenosti. Vlastne, to, ako sa mu podarilo preliezť tú školu bolo záhadou aj jemu samému.
Po vyštudovaní školy dostal miesto v tejto nemocnici, kde mali ošetrovatelia celkom slušný plat a trochu iné postavenie, ako obyčajné sestry. Tie bolo najčastejšie vidieť v lôžkovej časti nemocnice. Tu, na poliklinike, bolo Tommyho revírom interné, čiže väčšinou sa staral o už stabilizované, zato vážnejšie prípady, ktoré tu ostávali na pozorovanie pred tým, než ich poslali do lôžkovej časti, poprípade domov. Ak sa pravda nepočítali taký dlhodobí pacienti, na ktorých bolo treba dávať pozor častejšie. Napríklad pacienti ktorý skončili v kóme alebo prišli k popáleninám, ktoré sa liečili dlho a tiež žiadali maximálnu starostlivosť.

Tiež na tomto oddelení ošetrovatelia zabezpečovali presun pacientov na vyšetrenia, aby sa špecialisti a diagnostici mohli sústreďovať na vlastné problémy, než na to, či sa pán P a slečna S dostali úspešne do vlastnej izby a cestou niekde nezablúdili.

Popravde ale, Tommy tu bol taká ochotná postavička pre všetko. Ak sa niekde na oddelení rozliala káva a Tommy akurát nemal čo robiť, tak ho tam poslali. V priebehu dňa by tam totiž niekto ako upratovačka, ktorá by striehla kedykoľvek sa niečo rozlialo alebo rozbilo, dosť prekážala.

"Prepáč, už sa to naozaj nestane ja som..." stratil pojem o čase.
Áno, bola celkom dobrá otázka, čo vlastne robil, že zabudol na to, že má dneska nočnú. Mal totiž pokračovať práve v jej službe ale... akosi sa stratil niekde medzi C durom a E durom.

Nočné boli ale jeho obľúbené, čo sa týkalo starania sa o pacientov, šlo len o utešovanie zo zlých snov, sem tam podávanie liekov či meranie teploty a menenie infúzii. Avšak, boli na intenzívnej starostlivosti, preto bolo často treba konať aj trochu zložitejšie zákroky.

"Ako si sa vyhol Maddy?"

"Nejako som prekĺzol," povedal ľahostajne a slabo sa na ňu ponad papiere usmial "Kto ho teda odviezol na röntgen? Dúfam, že nie-"
"Áno. Poslali tam miesto teba Percyho. Ak si švihneš, tak ti možno tvoj job neukradne úplne."

"Ten zmrd Percy," uľavil si Tommy.

"Dávaj pozor na ústa."

"Tak on mi z toho zoberie všetku srandu a nechá ma tu len s papiermi?" krútil Tommy hlavou a odhodil papiere späť na stôl.

"V skutočnosti tu nechal mňa," poznamenala Jessie sucho a vyčítavo sa na neho pozrela. "Dúfam, že ti je jasné, že to mám u teba. A modli sa, aby som cestou k šatniam nestretla Maddy, lebo jej všetko poviem."

Madeline, v jej neprítomnosti Maddy, bola vedúca toho oddelenia. Bola to nízka černoška niekde okolo štyridsiatich rokoch svojho života, ktorej sa radšej všetci pratali z cesty.

"Isto, isto," prikývol Tommy a už trielil na druhé poschodie.

***

Nemocnica zmĺkla okolo pol jednej.

Pacienti na tomto oddelení boli na niečo také, ako večierka príliš fajnoví. Tommy skontroloval infúziu pánovi Roadymu, zatiaľ čo mu ten postarší pán, ktorý sa práve zotavoval z tretieho infarktu, ešte stále rozprával o svojich zážitkoch z rybárskej súťaže, v čom mu ani neprekážal teplomer v ústach.

"A predstav si, že po tretej rybe, chápeš mladý, tretej rybe, ma ten hajzel--!"

"Ja vám verím, ale skúste nerozprávať, dobre?" skočil mu Tommy do reči mierne, zatiaľ čo uvažoval, či mu nejakým nenápadným spôsobom nepustí do žily niečo na uspanie. "Keď tu ten teplomer rozhryziete, tak to bude na mňa."

Pán Roady sa kašľavo zasmial.

"A buďte trochu tichšie. Zobudíte si spolubývajúceho," kývol Tommy na postavu ležiacu pri lôžku pri okne, ktorá hlasno chrápala.

"Toho?" odfrkol si pán Roady, kývol rukou a šušlavo, ako inak by sa s teplomerom v ústach dalo rozprávať, pokračoval: "Toho nezobudí ani kebyže po ňom hodím tamten kvetináč."

Tommy sa potichu zasmial. Musel uznať, že pán Roady teda má gule. "Bez pochýb by to bolo neuveriteľne zábavné, ale bohužiaľ vám to nemôžem dovoliť. Zrušili by ste si tu jediný kúsok prírody a snahu urobiť vám z izby príjemné prostredie."

V skutočnosti bola izba celkom príjemnou miestnosťou. Avšak ten jeden kvetináč v rohu, zo dva obrazy na stene a ani upokojujúca okrová farba stien, ktorá v skutočnosti skôr rozčuľovala, nedokázala prekryť pípavý zvuk prístrojov a charakteristický nemocničný puch.

"Tak poďme. Vyberte si ten teplomer," poručil mu Tommy, keď mu zavesil novú infúziu.

Pán Roady si širokými prstami vybral teplomer z úst a podal ho Tommymu.

Ten skontroloval jeho teplotu, 37,8, a zapísal ju do dosiek pred sebou.
"Ale, ale, akosi sa nám to zvýšilo," zamračil sa Tommy, keď si prezrel prehľad jeho teplôt za posledné dva dni a trochu podozrievavo sa na neho pozrel "Doteraz ste boli prikrytý, tak ako som vám kázal, všakže?"
"Dočerta, som sa drel celý život, aby som sa tu šiel vypotiť! A on ešte k tomu smrdí!" kývol hlavou pán Roady na svojho spolubývajúceho.

"Pravdaže smrdí," prisvedčil Tommy ľahko. "Videli ste, akú ma pod tými obväzmi infekciu?" prehodil Tommy, ignorujúc zdesený výraz v tvári, ktorý pán Roady nadobudol. Potom sa Tommy presunul ku koncu postele, kde boli zavesené ďalšie údaje o pacientovi, a zapísal nový údaj aj tam. "Trochu tolerancie by vám nezaškodilo, že nie?" pokračoval svojím neutrálnym hlasom. "Popýtam sa na klimatizáciu, okej? Teraz už spať."

Pacient ešte chvíľu mrmlal ale potom zavrel oči a stíchol.

Tommy vyšiel z izby a zavrel za sebou dvere.

Obaja pacienti na izbe 312 boli pekné kvietky. Avšak na rozdiel, od neustále frflajúceho pána Roadyho, ktorý mal byť v priebehu nasledujúcich dní prepustený, jeho spolubývajúcemu po uhryznutí psom infekcia nepoľavovala. Tommy nad tým slabo pokrútil hlavou, vložil spis pána Roadyho späť do zložky histórie izby 312 a zamieril späť do sesterne.

Chodba tu mala veľké presklené okná smerom na ulicu. Ako ňou Tommy prechádzal tak mu na mesto padli oči, kde videl, že LA ani v tu neskorú nočnú hodinu nespí. Napriek tomu, že ulice okolo nemocnice by mali byť aspoň trochu tichšie, tu to zrejme neplatilo. Byty v budovách na okolo, rovnako ako kaviarne, boli rozsvietené. Zazdalo sa mu, že zbadal odlesk majáku sanitky, čo však nič nečakané nebolo. Mračiac rozmýšľal, či si teraz Zooey užíva s nejakým dievčaťom v ich aute a už kul pikle, ako mu to vráti.

Vyrušilo ho vibrovanie a slabé pípanie, ktoré mu vychádzalo z vrecka.

Vošiel do sesterne a vzhľadom na pager, ktorú mu oznamoval zmenu služieb, automaticky hodil pohľad na elektronickú tabulu, ktorá mu práve ukazovala, že o zvyšok obsadenia oddelenia sa postará Gwen a on sa má pobrať na prízemie.

Vybral sa teda k schodom, mal pocit, že už pomaly zaspáva a potrebuje sa prebrať, a cestou na chodbe stretol Gwen, ktorej teda kývol.

"Nevieš, čo chcú?"

"Neviem, ale Maddy sa dozvedela, že si zase prišiel neskoro."

Tommy takmer prekrútil oči a pokračoval cestu na druhé poschodie.

Najskôr ale plánov zastaviť sa na recepcii a prehodiť pár slov s Alice, možno si dať kávu. Popravde, oči mu trochu klipkali a potreboval sa trochu prebudiť.

Ako sa ale otvorili dvere výťahu a on vyšiel na prízemie tak pochopil, že žiadna pohoda pri kafe nebude, za to zobudený bude tak či tak.

Totiž v bočnej hale, v tej služobnej časti, kde verejnosť nemá povolený vstup, tam kde sanitky privážali ranených pacientov, bol ruch. Tommy si ani nestihol pomyslieť, že vtedy teda ten maják skutočne zazrel, nakukol spoza rohu, čo sa deje a následne bol takmer zrazený dvoma lôžkami na kolieskach a doktormi, či záchranári, ktorý pri ranených boli.

Tommy zacítil v krvi adrenalín, srdce sa mu rýchlejšie rozbúchalo a on sa bezmyšlienkovite rozbehol hneď za prvými nosidlami, ktoré ho minuli.

"Čo sa stalo?" pýtal sa hneď a pritisol kyslíkovú masku k ústam tej dosekanej tváre.

"Autohavária. Dve autá v sebe. Dvaja vodiči, jeden spolujazdec," odvetil mu mohutný záchranár v krikľavo oranžovom overale. "Jeden vodič pomliaždené nohy, druhý bol trochu pri vedomí. Spolujazdec, tento tu nebol pripútaný, preletel cez bočné okno," pokračoval záchranár, keď leteli ďalej širokou chodbou k chirurgii.

V skutočnosti totiž akokoľvek bezpečné auto bolo, preletenie cez okno nikdy neostávalo bez následkov. Nie tak ako vo filme.

Kým však stihli dosiahnuť ďalšie sklenené dvere, spoza rohu sa prirútila ďalšia pracovná sila a medzi nimi aj-

"Ratliff!"

Tommy sa otočil za svojím menom a zbadal celkom nasratú Maddy. Jeho nálada klesla o päťdesiat stupňov, adrenalín klesol a on tvrdo narazil na reálnu Zem, kde sa v duchu začal modliť, aby ho neposlala vyplňovať nejaké zasraté papiere. Nie teraz, keď mohol konečne pomôcť nejakým aktívnejším spôsobom.

"Ale-" pokúsil sa Tommy namietať a hodil okom po ďalších nosidlách, ktoré ich dobiehali.

"Kto to dneska prišiel neskoro?" schladila ho Madeline. "Bež tam, kde ťa treba Ratliff. Tých dvoch budú operovať. Či toho tretieho, to sa uvidí."

Tommy ostal stáť uprostred chodby ako ovalený a sledoval, ako sa dve lôžka na kolieskach v spoločnosti doktorov a ošetrovateľov, sem tam záchranára v krikľavom overale, vzďaľujú.

Okolo neho presvišťalo tretie.

A odrazu, z ničoho nič, bum: a mal v rukách tri hrubé, nevyplnené zložky.

A znovu mal slabú predstavu o tom, nad čím strávi zvyšok služby. Zapisovať, zapisovať, zapisovať. Bolo to neuveriteľné, ale 80% jeho práce boli papierovačky.

Tak sa teda rezignovane zvrtol na špičke a vrátil sa k sanitkám.

Vyšiel na niečo ako malé parkovisko a obklopil ho, napriek nočnej hodinu, celkom teplý vzduch.

"Ale čo, myslel som, že akurát balíš nejakú buchtu," poznamenal Tommy, keď v záchranárovi, ktorý práve upratoval bodrel v interiéry sanitky, spoznal Zooeyho.

Áno, zatiaľ čo sa Tommy po ukončení školy vybral tou pokojnejšou cestou ošetrovateľa, Zooey sa vrhol k ceste záchranára.

"Hovoril som ti, že mám službu."

"Uhm," prikývol Tommy. "Hovoril som ti niekedy, ako sexy vyzeráš v neónovo oranžovej?" poznamenal Tommy pobavene, keď zapisoval presný čas.

"Vyzerám sexy vo všetkom," opáčil mu to Zooey, keď zbieral z podlahy sanitky špinavé kúsky vaty a prestrihnutého oblečenia.

Áno, Tommy musel uznať, že Zooey raz za čas dokázal vyzerať dobre. Vyrastené vlasy mal o niekoľko stupňov tmavšie ako olivovú pokožku, kútiky úzkych pier mu neustále hrali do úsmevu, široké oči mačacieho tvaru, jasnej zelenej farby, väčšinu času hrali pobavenými iskričkami. Bol od Tommyho celkovo vyšší, no mal atletickejšiu postavu, ktorú si kvôli svojmu zamestnaniu záchranára udržiavať.

"Takže auto má Roxy?" dedukoval Tommy pomaly, keď si značil obe čísla sanitiek, ktoré ranených doviezli.

S Roxy sa poznal už dlhšiu dobu, vlastne už od strednej a vždy spolu dobre vychádzali. Roxy bola tak trochu... neprehliadnuteľná. Podobne ako Tommy. Avšak na rozdiel od Tommyho, ona do vysokej žila len s otcom, ktorému bola jej budúcnosť ukradnutá, preto si mohla vybrať svoju vlastnú cestu. Vybrala si školu dizajnu, ktorú vlastne po väčšinou preflákala a celý svoj voľný čas strávila na divadelnom javisku. Herectvom sa vlastne živila aj teraz.

Paradoxne, hoci bol Zooey Tommyho spolužiak, tak sa spolu s Roxy dali dohromady za úplne iných okolností. Začali spolu chodiť niekedy začiatkom druhého ročníka a vydržalo im to spolu ledva rok, jeden celkom šialený rok. Niekedy v začiatkom štvrtého ročníku Zooeymu vďaka debilným susedom vyhorel podnájom. Vtedy mu Roxy navrhla, aby sa k nim prisťahoval.
S odstupom času Tommy vlastne ani nerozumel, ako oni dvaja spolu niekedy mohli chodiť, keďže boli ako dvaja súrodenci. Fakt, že po rozchode, pri ktorom takmer tiekla krv, boli schopní spolu bývať v jednom byte a byť tak maximálne spokojní hovoril snáď za všetko
"Čo ja viem?" začul z prvej sanitky.
Tommy sa nad tým zamračil "Okej teda, čo sa stalo?" opýtal sa ho Tommy, keď sa vrátil k otvoreným dverám, kde Zooey práve menil plátno na lôžku uprostred sanitky. Bolo od krvi.
"Čiže dve autá, celkom dobré autá, ak sa ma pýtaš," pozrel na neho trúfalo. "Jedno dáky Jeep, vieš, taký za sto tisíc, a druhé Mustang, tiež tak nejako cenovo. Obaja páni na úrovni, zdá sa. Jeep narazil do boku Mustanga, v ktorom bol okrem vodiča ešte ten spolujazdec, čo nebol pripútaný. Vyzerá to na mikrospánok u oboch vodičoch aj keď..."

Tommy zdvihol pero od poznámok a s vytiahnutým obočím sa pozrel na Zooeyho.

"Vodič Mustanga mal rozopnuté nohavice a všetko nádobíčko vonku. Takže sa asi nevenoval len riadeniu," uškŕňal sa Zooey, pokračujúc vo svojej práci upratovania sanitky.

"Oh," zažmurkal Tommy a prezrel si záznamy, ktorých nejaká tá časť už bola vyplnená v sanitke, za jazdy. Uistil sa, že všetci traja zranený boli muži. "Takže si chlapci užívali počas jazdy?"

"Vyzerá to tak," prisvedčil Zooey, stále sa uškŕňajúc. "Tak to dopadá, keď niekto nevie počkať, dokým sa dôjde domov..."

"Uhm okej," súhlasil Tommy s čímkoľvek, čo Zooey hovoril ale v skutočnosti ho nepočúval. "Ešte niečo, čo by som si mal poznačiť?"

"Ehm," zamračil sa Zooey ľahko "Spolujazdec bol opitý na mol, hasiči sa opili len z dýchania vzduchu okolo neho, keď ho z toho auta vystrihávali."

Tommy prikývol a poznámku si zapísal.

"Páni policajti sa nám cestou akosi stratili, tuším zabezpečovali tie autá či čo," pokračoval Zooey energicky, keď vymenil plachtu a pustil sa do upratovania ostatného bordelu v sanitke. Odniekadiaľ vybral malú kartónovú škatuľu a začal do nej hádzať všetky použité ihly, tampóny, zvyšky obväzu a ešte nejakú vatu. Pult vo vnútri sanitky sa pomaly vyčisťoval, aj keď ešte stále na ňom boli šmuhy od krvi.

"Neviem kde sú páni policajti ale nech tam pekne zostanú," zamrmlal Tommy. "Vždy len všetko skomplikujú."

"Na," podal mu Zooey tri, preukazmi, peňaženkami, kľúčmi a podobnými vecami napraskané euroobaly, "Preukazy totožnosti a osobné veci, ktoré mali pri sebe."

"Okej, díky," zobral si ich Tommy a prehltol poznámku o tom, že nechápe, prečo to musia furt dávať do euroobalov, keď sa skôr či neskôr roztrhnú a on na to bude musieť zase hľadať nejaké krabice.

"Ani jeden z posádky Mustanga však nemal pri sebe mobil, takže na kontakt na rodinu či koho budete musieť počkať, dokým sa jeden z nich prebudí."

Tommy prikývol, nechal Zooeyho upratovať sanitku a takto vystrojený sa pobral späť na tretie poschodie, do sesterne.

Vo dverách sa stretol s Percym, vlastne sa s ním poriadne zrazil a to tak, že mu všetko z rúk popadalo na zem.

"Sakra," uľavil si Tommy a zohol sa zbierať mobily, potláčajúc hnev k osobe pred ním. Radšej sa sústreďoval na modlenie, aby sa zo súkromných vecí nič nerozbilo.

Percy si k nemu čupol, až sa Tommy zľakol, že mu ide pomôcť. Toho sa ale nemusel obávať. Zdvihol len spis vodiča s pomliaždenými nohami a zvedavo ním listoval.

Tommy na to nereagoval, pozbieral ostatok vecí a spýtavo sa na neho pozrel.

Percy zbadal jeho spýtavý pohľad, zaškeril sa ponad svoje úzke okuliare a vybral si zo spomínaného spisu časť, v ktorej neboli vyčerpávajúce informácie o poistke a podobné kraviny.

"Volajú ma k nemu na sál, tak budem trochu užitočnejší," odpovedal Percy na Tommyho spýtavý pohľad, keď sa vystrel. "Ostatok môžeš vypísať aj ty, nie?" uškrnul sa na neho ešte Percy a už sa poberal chodbou k výťahom, biely plášť za ním len tak poletoval ako krídla nejakého odporného bieleho netopiera.

Odrazu k Tommymu, ktorý plášť nenosil lebo mu zavadzal, bolo mu v ňom teplo a celkom rád nasieral vedenie tým, že si takto verejne prezentoval tetovania, ktoré mu prekrývali predlaktia a bicepsy, pribehla Gwen a pomohla mu veci pozbierať.

Gwen mu vlastne pomohla aj s vypisovaním záznamom, vlastne sa pri tom striedali, keďže sem- tam bolo treba obriadiť nejakého pacienta.

"Čo za meno je dočerta Sa-" Tommy prižmúril oči a lúštil meno na ID. "Sau-...? Ako to mám dočerta prečítať?" ukázal jej preukaz.

"Sauli Kos-" čítala mu Gwen spoza chrbta, no na priezvisku sa zarazila "Koskinen," zasmiala sa Gwen.

"Vieš, na to, že máme víza a také hovadiny, tu máme tých cudzincov nejako moc. By bolo celkom fajn, keby sme raz za čas prijali aj nejakého Američana," zažartoval Tommy a dopísal zvyšok Koskinenových záznamov. Bol to ten spolujazdec s rozflákanou hlavou. "Prosím, dones to tým, čo zachraňujú životy ale bez nás by nevedeli ani akú má krvnú skupinu," podal jej spisy, Gwen sa zasmiala a vyšla na chodbu.

Tommy otvoril ďalšiu časť osobných vecí, ktoré mali pri sebe. Posledný pán na holenie, ktorý mu ostal bol ten vodič mustanga, ktorý dopadol zrejme najlepšie a preto vyplnenie jeho papierov toľko neponáhľalo.

Vysypal obsah euroobalu na stôl pred seba, zobral do rúk jeho preukaz totožnosti a už plánoval prepisovať údaje, keď sa mu pohľad zastavil na jeho fotke.

Totižto, hovorí sa, že na fotkách vyzerá každý zle ale to zrejme nebol prípad-

"Adam Lambert," prečítal jeho meno nahlas a jeho ID kartu si zobral do rúk tak, aby si lepšie prezrel fotku. Miestnosť bola osvetlená len zopár stolnými lampičkami, preto sa musel trochu ID nahnúť, aby na ňu svetlo dosiahlo. Študoval sympatickú tvár, ktorá sa na neho z fotky usmievala a skúšal hľadať podobnosti medzi človekom na tej fotke s tvárou človeka, ktorého vtedy na chodbe na chvíľu zbadal ležiaceho na lôžku, ktoré vtedy okolo neho preletelo. On si totiž spomínal len na kyslíkovú masku, odratú tvár a krvou nasiaknutý obväzu okolo hlavy.

A áno, Tommy dokázal oceniť mužskú krásu a popravde, mal za sebou už aj s mužmi v posteli nejednu skúsenosť. Na strednej dosť... experimentoval s jedným svojím spolužiakom. Vtedy to dokonca vyzeralo aj na vzťah ale Tommy bol vtedy, ako väčšinu svojho života, pod nátlakom svojich rodičov a s niečím takým, ako homosexuálny vzťah, by von nedokázal vyjsť.

Pravda, odvtedy bol s dievčatami, bol s veľa dievčatami ale... nech bol Tommy s kýmkoľvek, vždy mu tam niečo chýbalo.

Myšlienky, ktoré sa mu premieľali hlavou, keď sa pozeral na fotku čiernovlasého muža pred sebou, vyrušilo vibrovanie a pípanie pagera vo vrecku.

Tommy zdvihol hlavu a pozrel sa na služobnú tabulu, ktorá mu hlásila, že ho volajú.

A čuduj sa svete, práve k pánovi Lambertovi.


P.S: Prosím, berte na vedomie, že všetky moje skúsenosti s fungovaním nemocnice začínajú a končia pri asi trojdňovom pobyte na Bratislavkých Kramároch, kde ma operovali. Tak ma prosím nezabíjajte, ak je to úplne od veci. :)
 

Buď první, kdo ohodnotí tento článek.

Anketa

Mám pomenovať Bezmennú?

Áno
Nie

Komentáře

1 Adommyloverka Adommyloverka | Web | 4. března 2011 v 22:11 | Reagovat

Myslím že je to super tak mě napadá nechtěla bys se mnou taky někdy napsat něco pro zábavu  ani to nemusí být na blog. Já mám zkušeností s nemocnici  spoustu  a myslim že tohle je bezvadně popsaný nwm proč ale připomíná mi to seriál Chirurgové(Klinika Grace):-D je to bezvadný těšim se na další :)

2 Dadushka Dadushka | Web | 5. března 2011 v 11:43 | Reagovat

[1]: jasnačka, že by som chcela 8-)

Sme sa túšim aj raz stretli na facebooku (:D) tak ak si ma pamätáš tak sa mi ozvi, sa ospravedlňujem ale tvoje meno mi vypadlo :-D

Som rada, že mi to schvaľuješ a som prekvapená, že ti to Chirurgov pripomína, bo vôbec to nebol zámer :D

3 Natsumi Yasu Natsumi Yasu | E-mail | Web | 5. března 2011 v 20:49 | Reagovat

je to super ;-) idem hneď na ďalšiu časť :)
p.s. a ako to dopadlo s tými tvojimi spolužiakmi? xD a to čo mám v poviedke sa naozaj deje, stále sa ich dotýka, hladká atď. ale ja som si k tomu dopísala to čo cítia podľa seba :)
no a v poviedke budem pokračovať ;-) a to vďaka tebe..dala si mi znova chuť ďalej pokračovať :-D

4 Dadushka Dadushka | Web | 6. března 2011 v 1:54 | Reagovat

[3]: to som rada, že som ti dobila baterky :) Nie je nič horšie ako nedokončená poviedka, obzvlášť, keď je dobrá :D

O tých spolužiakoch teraz nemám čas písať... Hodíme reč neskôr...

Takže ja sa teraz na týždeň stratím a keď sa vrátim tak sa teším na novú kapču, jasné? :-D  :-P

5 Natsumi Natsumi | E-mail | Web | 17. března 2011 v 10:25 | Reagovat

[4]: snažím sa dokončiť príbeh, už ho mám skoro celý v hlave :) teraz to už len treba dať na papier ;-) budem sa snažiť čo najskôr ;-)

Nový komentář

Přihlásit se
  Ještě nemáte vlastní web? Můžete si jej zdarma založit na Blog.cz.
 

Aktuální články

Reklama