Ceruzky, farbčiky, uhlíky...

20. ledna 2011 v 2:31 | Dadushka |  My Gallery
      Idem sa vám to pokúsiť vysvetliť.
  
     Ako dieťa ma najčastejšie bolo vidno alebo s knižkou, alebo s farbičkami. Čo je celkom zvláštne, lebo mám taký pocit, že v tej dobe som si to vôbec neuvedomovala. Samozrejme, kto si v v štyroch rokoch uvedomuje, ako trávi celé dni ale tak ja osobne si napríklad čítanie encyklopédii a prezeranie si obrázkov dinosaurov pamätám. Rovnako ako si pamätám, ako som v kuse niečo spievala. V skutočnosti (našťastie) by som celú svoju spevácku kategóriu mohla strčiť do tých pár vystúpení určených pre rodičov a susedov, ktorými som sa chválila s mojou sestrou.
     

      A je zvláštne, že si na kreslenie vôbec nepamätám: jediným dôkazom môjho vystrájania sú iba obrázky usmievavých stromov, domov a slniečok, ktoré si moja mama odkladala. Áno, je to tak, všetko čo som v detstve nakreslila malo smailík, či to bola strecha domčeku, alebo autíčko, alebo čokoľvek.
      Zrejme som bola riadny optimista. Čo už.
     
      Keď sa ale začínam rozpamätávať, tak som nikdy ku kreslenie nemala nejakým spôsobom daký hlbší vzťah. V skutočnosti som si počas ranných školských rokov takmer vôbec dobrovoľne nekreslila, väčšinou iba na hodine výtvarnej výchovy. Och vlastne áno, kreslila som dinosaurov, drakov a mimozemšťanov. Od rána do večera. Dinosaury viedli.
      Pokiaľ ale prišlo na ľudí, tak som kreslila kockaté hlavy, príliš veľké oči, štyri, poprípadne šesť prstov na rukách, nosy al á Michael Jackson a ďalšie ostatné disfunkcie, ktoré snáď už ani nebudem ďalej popisovať.
      Prešla som si cez svoje obdobie, kedy som bola uchvátená vílami, čarodejnica, upírmi, elfmi a boh vie ešte akou nadprirodzenou chamraďou (úprimne, kto si cez toto obdobie neprešiel?). Istú dobu som kreslila kocko-hlavích upírov, elfky, ktoré mali trup dlhšie ako nohy a ďalej veľmi epické obrázky, ktoré si ani ja sama už radšej ani nechcem predstaviť.
   
      A tak si tu bľabotám o svojom kreslení v minulosti a sama sa pre seba usmievam.
   
     Potom sa jedného dňa stala celkom nečakaná vec. Asi jedenásť ročná Dáška sa zaľúbila do Anakina Skywalkera (opovážte sa smiať).
A síce bol herecký výkon Haydena Christensena
mizerný a samotný Skylwakerov charakter začínal aj končíl v starších častiach Hviezdnych vojen, mne... to bolo jedno.
      A tak sa jedného večera stalo, že vzniklo toto:

Anakin
      V skutočnosť to nie je žiadna sláva, keď sa na to teraz pozerám, tak neviem či sa mám smiať alebo či mám plakaťm ale vtedy som bola so sbeou náramne spokojná. Vlastne sa jedná iba o kresbu z tutoriálu, čiže to ani nebolo z mojej hlavy.  
      Koho to ale dočerta zaujímalo, pozerala som sa do tej milovanej tváre a nevychádzala som z údivu, že som toto nakreslila ja.

      A tak to začalo.
     
      Nie, nekreslila som na každý centimeter štvorcový Anakina Skywalkera, boh ochraňuj, ale zistila som, že kresba je niečo úžasné. Že keď kreslím osobu, tak mám pocit, že aj keď je už skutočná, tak ja ju pomaly vytváram po druhý raz, tentoraz ale po svojom.
      Je to veľmi ťažko opísateľné, ale ku každej osobe, ktorú som od slávnej skice pána Skywalkera nakreslila, som zacítila osobitný vzťah. Ako keby som toho človeka lepšie poznala.
Nič menej, bez výtvarného krúžku či kurzu som si proste začala kresliť jedna radosť. A odrazu bol pre mňa hriech nakresliť kockatú hlavu, či neproporčné telo (hoci s tými rukami mám ešte stále problémy). Uvedomila som si, že môžem kresliť skutočných ľudí a tým predsa nekončí hlava nad očami.

      A bez toho, aby som si to uvedomovala, som sa zlepšovala každým mesiacom. Potom som sa, asi dva roky na pána Skywalkera, prihlásila na výtvarnú výchovu. V skutočnosti ma museli tak trochu donútiť rodičia, keďže ja som sa príliš bála ísť do nového kolektívu. Nič menej, na tú výtvarnú som chodila asi rok aj niečo. Popravde, nebola to výtvarná pre mňa.      
      Totiž, to najhoršie, čo mi učiteľka slovenčiny na slohu môže povedať, je "voľná téma". To ma vždy dostane do kolien a ja skončím s tým, že sloh neodovzdám. Prásahamvačku je to tak. A v kreslení to je tak isto. Prišla som a oni mi povedali "kresli". A ja som strávila dve hodiny pozeraním na prázdny papier. Dobre, uznávam, časom nám pani učiteľka zadávala témy, ale skrátka to nebolo pre mňa. Naučila som sa ale niečo, čo som dovtedy nevedela, používať farbičky.
      Ja, úbohé dieťa som sa dovtedy strácala vo víroch čiernej a bielej (väčšinou čiernej, mala som svoje emo obdobie) a niečoho takého, ako sú farbičky som sa neuveriteľne bála. Prečo? Asi preto, že som ich nevedela používať. Nevedela som kam dať ten správny odtieň. Je to totiž predsa len iné, tieňovať farbičkami a tieňovať ceruzkou.
      Spomienku na to, ako sa ohromene dívam, ako paní učiteľka berie fialovú farbičku, berie zelenú farbičku, a iba ich sem tam hádže na tvár, dovtedy čiernobielej čarodejnice (čarodejnice boli vtedy témou, inak som vtedy kreslievala víly) a ja nechápem. Bolo totiž skutočne neuveriteľné, ako tú fialovú a zelenú dávala na miesta, kde by som ich s vlastným svedomím v živote nedala. Kto by preboha dal zelenú, na očné viečko nenamaľovaného človeka, čarodejnica, nečarodejnica?
      Keď som na to slušne poukázala, tak sa moja učiteľka iba pousmiala a povedala, že to, že ich tam nevidím, ešte neznamená, že tam v skutočnosti nie sú.
     
      Táto múdrosť je asi to najväčšie, čo ma v živote stretlo a prisahámbohu, na tú scénku, ako sa ohromene skláňam nad portrétom čarodejnice, si budem spomínať vždy, keď budem niečo kresliť farbičkami. Až do konca života. Amen.

      A tak som sa nebála farieb.

      A kreslila som si svoje vražedné postavy a následne obľúbených hercov či filmové postavy, pretože keď bola kreslená osoba skutočná, tak som mala väčší pocit spojenia. Dostala som sa až k uhlíku. A potom k Adamovi.
      A vzniklo toto
Adam
                            (Ten nápis z deviantARTu vidím. Chill out, som to ja.)

    Takže som sa rozhodla, že sem postupne pošlem značnú časť toho, čo som kedy nakreslila a dodám k tomu aj príbeh, ktorý ta kresba nosí. A aj keď sú tie prvé kresby fakt staré a neuveriteľne strašné, tak ich sem aj tak pošlem, lebo sa rada smejem sama na sebe :D. A inak, pokúsim sa to urobiť čo najviac chronologicky, ale nič vám nesľubujem, keďže v tomto čase mám rozkreslených viac portrétov a keď ich dokončím, tak budem zrejme celá vzrušená to sem poslať.      
     
     Until then, see ya :)
 

1 člověk ohodnotil tento článek.

Komentáře

1 Macina Macina | Web | 20. ledna 2011 v 4:38 | Reagovat

Tomuhle se říká skromnost ;) Skvělá vlastnost, ale při takovym kreslení si na plnou hubu řekni, že jsi dobrá...protože jsi! Tohle je skvěly. Pro nás, co to neumíme je to něco neskutečnyho ;) a vím co myslíš tím, jak jsi popisovala tu osobu, co cítíš, když ji kreslíš. Mám to tak když zpívám.. teď už to není tak často.Co se dá dělat.. :)

2 iralakia iralakia | Web | 20. ledna 2011 v 22:40 | Reagovat

[1]: Ďakujem :) Pravdaže, že sa vždy pochválim ale myslím, že dôležitejšie sú skutky než reči :D... Som rada, že tomu rozumieš, ťažko sa mi hľadali slová, ako to opísať tak, abz tomu aj niekto pochopil :D... A akoto, že už nespievaš?

3 Macina Macina | Web | 21. ledna 2011 v 3:00 | Reagovat

[2]: Pravda a skutky mluví za tebe ;) těším se na další tvorbu.
Chodila jsem na hodiny zpěvu, kde jsme vystupovali,atd. ale nakonec jsem toho musela nechat...byla jsem chudej student a platila to ze svého :D Dokonce jsem byla i v Talentu, ale nějak to nevyšlo, nemyslím si že to byla moje chyba..tak jsem si říkala, že to zkusím v Superstar, kde to bylo JEN o zpěvu...ale tam jsem nedošla. Ale víš jak to u takovych komerčních Tv chodí..nikdy jsem jim moc nefandila :D

4 iralakia iralakia | Web | 21. ledna 2011 v 19:19 | Reagovat

[3]: ono sa hovorí, že to je "len" o speve ale obávam sa, že to tak nie je. Kamarátka bola teraz skúsiť Superstar a hovorila, že ani nebola pred porotou, že ju zrušili hneď na začiatku. To ju zase tak netrápiloale hovorila, že tam boli aj veľmi dobrý speváci, no k porote ich neposunuli asi len preto, že neboli dosť zaujímaví...

5 Macina Macina | Web | 25. ledna 2011 v 3:19 | Reagovat

[4]: Ono se to nejenom říká, ale je to i pravda. Tam jde o to jak ten člověk působí, pokud není 'akční' tak je nudnej(zpívat může sebelíp) a lidi by se na něj nechtěli dívat. Kámoška tam byla minulý rok a zpívat umí, ale nepostoupila proto, že měla dost kontaktů. Byla to její chyba, že otom začala mluvit. SS a tyhle show, jsou o komerci o ničem jinym...

Nový komentář

Přihlásit se
  Ještě nemáte vlastní web? Můžete si jej zdarma založit na Blog.cz.
 

Aktuální články

Reklama